Keď Ježiš kráčal cestami Izraela, ľudia, ktorí tam žili pochopili (niektorí), že stačí dotkúť sa obruby odevu tohto „zázračného“ muža a udejú sa veľké veci v ich životoch. Áno, Ježiš bol pre nich so všetkým, čo robil nevšedným úkazom, niekým, kto narušil všednosť ich životov, bežnosť toho, na čo boli zvyknutí, a možno bol aj po pár pokusoch rôznych podvodníkov po dlhšej dobe prvý, kto len nerečnil, ale ako hovorí Božie slovo, učil a konal s mocou.
Prichádzali k nemu mnohí... žena, ktorej stačili k spokojnosti omrvinky po deťoch, ktoré dostávajú šťeňatá... žena, ktorá sa dotkla len obruby jeho plášťa, pretože ho nechcela obťažovať... muž, ktorý povedal, že nie je hoden, aby Pán vošiel pod jeho strechu, ale že postačí jeho slovo, a jeho sluha ozdravie...
Ježiš sa rád zdržiaval medzi nimi, rád sa ich dotýkal a dovolil im, aby sa oni dotýkali jeho. Ukázal tým pravý Boží charakter. Boh je rád objímaný, je rád v strede dotykov, chcel, aby mu pomazali hlavu, aby mu umyli nohy, hoci aj slzami a poutierali ich vlasmi. Nie preto, aby sa vyvyšoval a nechal si slúžiť. Práve naopak... jednoducho vo svojej láske hladal ľudskú blízkosť.
Narodil sa žene, stal sa synom svojej matky a svojho otca, nosili ho v náručí, Mária ho kojila, tíšila, keď plakal, Jozef ho zdvihol, keď spadol a udrel si nohu pri tom, ako sa učil chodiť, alebo keď šantil niekde po dvore, pomohli mu s umývaním zablatených rúk, keď sotva dočiahol do nádoby s vodou, pomohli mu s jedením, keď ešte viac jedla spadlo na zem, než s dostalo do úst :)
Boli pri ňom, keď mu bolo niečo ľúto, pohladili ho po vlasoch, keď prebehol okolo. Určite mal rád, keď sa hral a oni ho s nemým úžasom pozorovali a žasli nad ním, nad svojím milovaným synom. Boli pri ňom, bdeli nad ním, strážili ho, starali sa, strachovali sa, keď sa niekam vyparil. S láskou mu vyčítali, že im robí starosti...
Boh sa nechal ľuďmi objať, nechal si preukázať lásku, starostlivosť, pozornosť... Pre niekoho sa stal niekým obrovsky vzácnym...
On, ktorý o sebe povedal „Či môže matka zabudnúť na svoje dieťa? Aj keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba!“
On, ktorý povedal vo svojom slove „Nedrieme, ani nespí ten, čo stráži Izraela.“
On, ktorého nebesia nemôžu obsiahnuť pokojne spočinul úplne bezmocný v náručí svojej matky... zmestil sa doň, celý sa v ňom skryl. Nechal sa chrániť ženou, slabou a ohrozenou toľkými vecami...
Uvedomili ste si niekedy, že Mária bola prvou monštranciou? Bola prvou schránkou Boha živého? Tu sa zrodila Eucharistia... Boh sa úplne vydal človeku. Daroval sa celý, totálne a nenávratne. Čím to dokázal? Urobil toto : „Nikto mi neberie môj život. Ja sám ho dávam. Mám moc ho dať a mám moc si ho vziať späť. Nik nemá väčšej lásky, ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“
On, všemocný Boh, večné Slovo Otca, stal sa telom, a potom urobil ešte viac – aby mohol byť objímaný, aby sa mohol dotknúť človeka a aby sa mohol človek dotknúť Jeho, stal sa chlebom... Bielou hostiou. Vydal sa napospas tým, ktorí ho prijímajú alebo odmietajú, ktorí si ho uctia alebo neuctia. Stal sa hostiou, a tým sa zbavil akejkoľvek možnosti ovplyvniť konanie ľudí, ktorí sa ho dotýkajú... je mlčiacim Baránkom už naveky. Vložil sa definitívne do rúk človeka a stal sa pokrmom. Dosiahol tým naplnenie svojej túžby – našiel v nás, ktorí ho prijímame chrámy, ktoré su mu oveľa milšie než tie našou rukou zhotovené, hoci by boli plné ozdôb a vzácnych predmetov...
Židia i nežidia pochopili, že sa stačí dotkúť obruby Jeho odevu a ich život sa zmení, uzdraví, občerství, premení...
Nakoľko si mi uvedomujeme, o koľko viac je Eucharistia oproti obrube Ježišovho odevu? Sami sa stávame Božími chrámami, miestami, kde prebýva Boh, tak ako prvá Mária, aj ty si monštranciu Krista, živou chodiacou monštranciou... ???
