Stojím si tak stojím v preplnenej električke a v mojej tesnej blízkosti matka s dvomi deťmi. Mama vyzerala veľmi sympaticky a bolo na nej vidieť, že sa o seba stará. V rukách držala dve nákupné tašky, zrejme nezabúda ani na zvyšok rodiny.
Dievčatko bolo o pol hlavy nižšie od brata, blonďavé vlásky učesané do dvoch copíkov ozdobenými lienkovými gumičkami. Chlapček si dosť dlho upravoval šiltovku na hlave, kým nezaujala tú správnu polohu. Mohol mať tak šesť rokov. Maximálne. Obaja sa poslušne držali a čakali.
Električka práve zastala na zastávke Chatam Sófer. Nachádza sa tam hrobka tohto židovského rabína a je súčasťou monumentálneho pamätníka. Plot okolo neho zaujal dievčatko. Začalo vyzvedať od mamy, čo ju zaujímalo. „Mami, prečo tam postavili plot?“ A mama ako správna mama nemohla neodpovedať: „Pretože niektorí ľudia sú čo? No predsa DE-BI-LI.“ „DE-BI-LI,“ zopakovalo dievčatko. Chlapček sa potom pridal: „Ja nemám rád takých debilov...“
A takto sa rozprúdila živá debata o debiloch...
