„No prosím,“ povedal po zdvihnutí telefónu a ja som bola v šoku. Nielen z toho, že SIM kartu ešte nezahodil, ale aj s akou drzosťou so mnou komunikoval. „Kto si?“ „No čo by si chcela?“ povedal a určite sa pri tom veľmi sarkasticky usmieval. Tak, čo by som JA tak mohla od NEHO chcieť. Jeho hlúpa otázka ma úplne vytočila. „Prečo zdvíhaš môj mobil a kde sú všetky moje veci?“ zisťovala som, čo sa dalo. Keď mi už zdvihol, ktovie čo všetko mi povie. „Sorry, potreboval som love. Ale choď na Stavbársku 2, Dolné Hony, tam som zahodil tašku. Máš tam všetky doklady,“ dopovedal a zložil. Áno, práve ma poslal k Pentagonu, do najfeťáckejšej oblasti v Bratislave.
Hneď som vytočila 158. Sympatické hlasy ma poslali na najbližšiu policajnú stanicu. Ešte dovtedy som mala veľmi pozitívne pocity. Skončilo sa to, keď mi policajt na stanici otvoril dvere. Povedala som mu, čo sa stalo a on na mňa zízal štýlom, prečo ho obťažujem takouto hlúposťou? Ako keby som bola prvým človekom na svete, ktorého okradli. No vziať ma predsa musel. Asi dvadsať minút som si sedela v kresle a čakala, čo sa bude diať. Ten istý pán policajt mi doniesol vyplniť akýsi dotazník. Uviedla som, čo všetko mi chýba, aká bola pôvodná cena, ako vec vyzerala a akú hodnotu mohla mať teraz. Potom ma vzal k sebe. Pozerá do môjho dotazníka a potom z neho vyjde: „5 000Sk?? Tak toľko ten mobil určite nestojí!“ Škrtol a prepísal na 2 500Sk. Vypleštila som oči, ale nechala som to tak. Začala som mu vysvetľovať, čo sa stalo, ako mi zdvihol telefón a poslal na danú adresu. Môj monológ prerušil pre mňa nezabudnuteľnou vetou: „Slečna, ak si myslíte, že my toho zlodeja chytíme, tak pozeráte príliš veľa amerických filmov.“
Na čo teda existuje náš drahý policajný zbor? Aby spisovali zápisnice? Aby sme ich obťažovali našimi nezmyselnými problémami? Keby som nestála o to, aby ho chytili, ani by som za nimi predsa nešla. No najväčšiu srandu som zažila so slečnou „podpráporčíčkou“ pri spisovaní zápisnice. Pochopila som, že vtipy o policajtoch nie sú vtipy, ale skutočné príbehy. Jej prvá otázka znela: „Aká je celková škoda?“ „Hmm... tak to neviem rovno povedať, na to by som potrebovala kalkulačku,“ snažila som sa o náznak vtipu. A slečna píše do zápisnice: „Odcudzená bola kalkulačka nezistenej značky v hodnote...“ Opäť som sa ocitla v šoku. Prebrala som sa až keď som zbadala jej pohľad naznačujúci, že čaká na hodnotu mojej ukradnutej kalkulačky. „Nie, to bol jeden z mojej série vtipov, ja som tam nemala žiadnu kalkulačku.“ Zasmiala sa, že pochopila a vymazala celú vetu. Začali sme postupne spisovať všetky veci nachádzajúce sa v taške až sme sa dostali k digitálnemu fotoaparátu. „...digitálny fotoaparát zn. Olympus v hodnote...“a opäť pre mňa známy pohľad. „12 000 korún,“ odpovedala som. „12 000 presne?“ snažila sa upresniť si informáciu. „Cca,“ použila som také cudzie slovo. Slečna totiž počula 30 a v protokole je aj taká suma- 12 030 korún. To som mohla rovno aj haliere uviesť ku každej veci.
Dovtedy mi nikdy nič neukradli. Vždy si dávam pozor na veci, preto ma vždy nahnevá obvinenie, že všetko je moja chyba. Veď to je obhajoba zlodeja! Skôr sa pozastavujem nad tým, ako je možné, že v najfrekventovanejšej kaviarni na Obchodnej ulici chýbajú bezpečnostné kamery. To je tá príležitosť čo láka a robí zlodejov.
