Takýto je pohľad na Rakúsko (toto nie je fotka z opisovanej cesty)...
Naša výprava začala obligátne - meškal som akademickú polhodinku. Kamarát Stanley (zdieľal so mnou všetky dobrodružstvá popísané v článkoch Ako znie ticho, Kráľovstvo divočiny a Citrónový strom medveďobijca) bol už netrpezlivosťou celý bez seba. So svojou čelenkou, starým koženým ruksakom a ešte starším (ale dožerava nažhaveným!) sklobetónovým fotoaparátom, ktorý pravdepodobne pamätá minimálne druhú svetovú, zjavne nezapadal do kolektívu čakajúcich a ako obvykle frflajúcich ľudí na zastávke. Vzhľadom na môj mierne oneskorený príchod, a slnko zapadajúce za obzor, nám z pôvodne plánovaného programu zostala len návšteva Salesu (čo je v podstate ubytovňa nad Dúbravkou), kde sme museli dotiahnuť veci okolo organizácie hokejbalového turnaja pre mládež nášho mládežníckeho strediska. Zabralo to aspoň dve hodiny, takže po akomkoľvek svetle už nemohlo byť ani reči.
Pravý zálesák sa však nikdy nevzdáva! Byť iba pár metrov od lesa a nejakú tú hodinku od cieľa cesty, a nevyužiť to, pomaly hraničí s kacírstvom! Tak sme sa teda vydali na púť čarovným lesom, sprevádzaní svitom Mesiaca v splne. Sneh sa trblietal nejako čudne striebristo-zlatými odtieňmi (neviem, to treba jednoducho vidieť) a kvalitne vŕzgal pod nohami. Môj ruksak sa pod vplyvom mrazu premenil na papierovú hračku (naozaj šušťal na dotyk ako papier). Prvé prekvapenie nastalo hneď na začiatku cesty. Práve som v hlave premieľal myšlienku, že v nočnom zimnom lese asi dve hodiny nikoho nestretneme, a odrazu sa spoza stromov vynoril nejaký chlapík! Navyše prišiel zo smeru, kde je les, les, lúka, les a zase les. Odetý v čiernom a mierne nasvietený mesačným svetlom nevyzeral veľmi optimisticky. Mysľou mi prebehla spomienka na iné zimné mystérium, ale o tom možno niekedy inokedy.
Cesta ubiehala rýchlo, osvetlenie sme mali lepšie, ako býva občas vo dne. Stano čaroval so svojim SBF (spomínaný sklobetón) bez blesku (on má normálne na blesk samostatné zariadenie napájané elektrickou zástrčkou!). Pravdaže v noci bez blesku toho človek veľa nenafotí, ale rozprávajte mu to...
Po troch radoch jeleních stôp, jednom líščích a nejakom neindetifikovateľnom rade sa pred (vlastne pod) nami otvorila malinká lúka vrcholu Devínskej Kobyly (kto nie je z Bratislavy - Kobyla je najvyšší bod mesta, a jej okolie je naozajstný kút prírody v rámci mesta). Naskytol sa neopakovateľný výhľad. Pozdĺž celého rakúskeho horizontu blikali červené svetielka veterných elektrární, od Dunaja sa odrážali mesačné lúče, vôkol neho biela rovina a na druhej strane - Bratislava. Videl som svetlá Petržalky, Dlhých dielov, Mostu Lafranconi a dokonca svoj dom (dá sa ľahko identifikovať vďaka najvyššej petržalskej stavbe - Technopolu)! Zvyšok mi zakrýval les nad nami. No a pravdaže pod sebou som mal Devín a Moravu. Tentoraz sa mohol Stanov SBF uplatniť aj bez blesku.
Dole kopcom sme už vcelku utekali, pretože sme (aké nečakané...) opäť nestíhali. Druhé prekvapenie ma zastihlo tu. Myslel som si, že oblasť Sandbergu už mám v malíčku. No čo, mýlil som sa. V jednom úseku sa chodník ponoril do parádneho ľadového koryta s klopenou zákrutou dlhého asi 500 metrov (pravdaže prírodného). Táto cestička ma dostala. Mať sane, už letím dole a lámem si všetky kosti! Do Devínskej sme sa vrútili bez varovania. Predstavte si dvoch čudne vyzerajúcich ľudí vybiehajúcich zo zasneženého lesa o deviatej večer priamo doprostred panelákového sídliska. Pravdaže ľudia na nás zízali ako na zjavenie. Zízali by sme aj my na nich, nebyť tak málo času...
Na záver článku malé odporúčanie pre Bratislavčanov. Ak ste ešte neboli na Kobyle, choďte tam. A ak ste tam ešte neboli v noci, choďte tam dvojnásobne! Tento kút nášho mesta ponúka mnohé neobjavené zákutia (zjavne aj pre mňa) a parádne výhľady. Och, a ešte - nenoste do mrazivého počasia plastové fľašky naplnené malinovkou... ;o)
