Máme Vás radi! ...tieto slová už bohužiaľ nezapočujete...

Viem, ťažká je chvíľa v posledných minútach navždy sa rozlúčiť s tým, kto nám blízky bol. Deň po dni život svoj ku nášmu pripútal, kus nášho života s ním kamsi unikol… Vážený pán professor!   Zvesť o Vašej smrti nás zastihla   nepripravených. Prijali sme ju ako neočakávaný blesk, ktorý prerušuje pieseň. Ťažko nám je, keď musíme o Vás hovoriť už len v minulom čase. Namiesto slova -ÁNO, musíme si zvyknúť hovoriť -NIE. – už NIE JE, nečuje a nevidí nás mlčky stáť či vzlykať a vravieť BOL v tých vetách, kde sa hovorilo - JE. Bol a už nie je….Prázdne je Vaše miesto v zozname živých, prázdna stolička v zborovni, či v kabinete…  My, študenti Gymnázia ……… si plne uvedomujeme, že nás opúšťa významný človek. Človek, ktorý nám dal kus seba, kus zo svojho JA! Zaúčal nás do tajov informatiky a na naše otázky vždy vedel nájsť vhodnú odpoveď…   Ach, ako sa lúčiť, ako utíšiť veľký bôľ? Zostáva po Vás iba prázdne miesto, vychodená cesta a na nej stopy Vašich rúk. Už nezachytia vďaku, čo srdcia naše šepcú v záplave   sĺz. V srdci sa chveje iba tichý hlas: “Študenti moji, ja musím odísť, prišiel už môj čas.”  Nuž je taká chvíľa. Skončí sa život, začne spomienka. Vytryskne zo srdca ako utajený prameň a rozlieva sa do dní. Je taká chvíľa, rozlúčka bez objatia a bez bozku, rozlúčka a odchod do nenávratna. Je taká chvíľa, keď práve ktosi blízky navždy odchádza a nepočuje ako vyzváňaju slzy v očiach pozostalých. Vtedy spomienka čoraz väčšmi dolieha, pripomína tvár, neskončenú prácu na stole, spoločne strávené chvíle na hodinách informatiky či matematiky, pripomína život, ktorý zrazu stratil hlas. A potom už len spomienka oživí v pamäti ľudské ruky, nejeden dávno zabudnutý okamih, oči človeka.   Je taká chvíľa, skončí sa život, začne spomienka... Milý náš pán profesor!  Našli ste už nový domov, kde všetko trvá aj pomimo času, kde telo nebolí a niet bezsenných nocí.   Nuž, snívajte svoj najkrajší sen. V mene všetkých študentov Gymnázia ........... prajem pokoj miestu Vášho posledného odpočinku!   Česť Vašej pamiatke!     Tak takéto slová zneli v jeden deň z mojich úst… Prečo existuje smrť? Mnohým predsa tak veľmi ublíži… A tých, pre ktorých je vykúpením je príliš málo… Tak prečo???