Človeka, ktorého si neskutočne vážim a ktorý pre mňa strašne veľa znamená...No dosť bolo okolkov. Nechcem už ďalej zatajovať identitu tak skvelého človeka...
Bola to moja pani učiteľka! Ak toto čítajú študenti, určite si pomyslia...no tej šibe...! No nie! Určite by ste so mnou mnohí súhlasili, keby ju poznáte.
A ako sa stalo, že si ju tak vážim a mám ju tak rada?
Takto.....
Bola som malá tretiačka, keď nám vymenili triednu učiteľku. Na začiatku roku vošla do triedy, krásne sa na nás usmiala a my sme nedokázali skryť nadšenie, ktoré sme z nej mali. Bola skvelá. Priateľská, usmievavá a vyžarovalo z nej čosi, čo doteraz neviem poísať!!!
Ako čas plynul, stávali sme sa jej deťmi (keďže vlastné ešte nemala) a ona zas našou druhou mamou. Bola správne prísna, no i krásne priateľská. Všetci sme si ju obľúbili, no najviac prirástla k srdiečku mne. Malej ,citlivej , úprimnej Zuzanke...
Prišla zima a s ňou Vianoce. Ako inak, na žiadny sviatok nám nechýbalo malé prekvapenie na stole. No nie hocijaké!!! Bolo to niečo...niečo darované z lásky a úprimného srdiečka. Hoc to bolo niečo vyrobené, vždy sme sa potešili a pani učiteľka nám prirástla k srdiečku ešte o kúsok bližšie...
Potom prišla jar a s ňou leto.
Raz, v jeden krásny, jarný, slnečný deň, si nás pani učiteľka zavolala na koberček do zadnej časti triedy. Posadila si nás do kruhu a začala nám vysvetľovať, aké šťastné sú naše mamičky, že nás majú...No a v tom okamihu sa mi začali kotúľať po tvári slzy! Slzy smútku...Slzy zraneného detského srdiečka...
A viete prečo? Pretože moja drahá pani učiteľka otehotnela, a práve nám oznámila, že nás bude musieť opustiť , a že príde nová pani učiteľka, ktorá nás bude mať takisto veľmi rada...
No ja inú nechcem! Ja chcem Vás!!!
Zneli moje prvé slová...
Ach aká je detská dušička len zraniteľná......
No osud sa nedal odvrátiť, a pani učiteľka odišla porodiť svoje bábätko...krásneho chlapčeka....
No predtým ako odišla, rozlúčila sa so mnou krásnym listom a malým darčekom....
Od tej chvíle sme my dve nerozlučné priateľky....!
Je mojím vzorom a ak raz budem ako ona....budem si môcť povedať....že som splnila svoj životný cieľ ....
Ďakujem Ivetka ....
