Kultúra západu a náboženstvo

A čo s jeho umením? V každom prípade je na neho potrebné hľadieť cez historicko-spoločenské okuliare. Kandinskij sa raz veľmi trefne vyjadril o súvislostiach umenia a spoločnosti v ktorej vznikajú. Hovorí: „ Každé umelecké dielo je dieťaťom svojej doby a veľmi často matkou našich citov. Z každej kultúrnej epochy sa tak rodí umenie, ktoré je jej vlastné a ktoré by nešlo opakovať. Pokúšať sa o oživenie starých umeleckých zásad môže viesť nanajvýš k tvorbe mŕtvo narodených diel “. Kandinskij určite vedel o čom rozpráva. So svojou skupinou Modrého jazdca stál v najväčšom víre spoločenských zmien. Jeho maľba sa stáva reflexiou doby – jej interpretáciou. Damónov názor na spätosť hudby s morálkou, o ktorej hovorí, že zmena v hudbe indikuje zmenu v spoločnosti, tak dostáva všeobecnú platnosť v každej ľudskej ére, v ktorej je tvorené umenie. Umelec je najcitlivejším médiom a prostredníctvom diel sa dozvedáme o svete a spoločnosti často viac, ako z večerných správ.

Celý proces utvárania kultúry a jej spätosť s umením je takpovediac antropologického charakteru. Umenie sa prispôsobuje kultúre, kultúra náboženstvu a náboženstvo ľudom. Tvrdenie, že si ľudia sami tvoria náboženstvo, je určite dosť odvážne, preto ho rozvediem. Vychádzajme z predpokladu, že všetky náboženstvá, majú spoločný pôvod. Pramenia z ľudskej duše, ktorá nás cez rozum presviedča o niečom vyššom. Platón by možno tvrdil, že si spomína na ideje, od ktorých bola vzatá. Toto tvrdenie je nezávislé na znakoch, ktoré približujú jedno náboženstvo k druhému, alebo ich oddeľujú. Ak tak chceme, môžeme tvrdiť, že sú to len formálne úpravy smerujúce k viere niečoho vyššieho, nech je to Boh, energia, absolútno, svetlo alebo Jedno. Človek sa začal vyvíjať a chodiť po svete. Jeden od druhého sa dnes značne odlišujeme, sme však stále tí istý ľudia. Antropologický vývin rôznych rás, etník a národov, sa neodohráva len na fyziologickej báze. Mám zato, že podobnú diferenciáciu má za sebou kultúra a rovnako umenie, ale hlavne náboženstvo, ktoré si ľudia so sebou ťahali po svete a ich viera nadobudla rôzne formy. Niekedy tak snáď bude možné vysvetliť vieru v reinkarnáciu alebo v trojjediného Boha, tak ako je možné vývinovo vysvetliť farbu pleti.

Skúsme to len veľmi nepresne demonštrovať na odčlenení kresťanstva z judaizmu. Ježiš sa svojím spôsobom podobá na antického poloboha, ktorý prichádza zachrániť svet. Táto postava je pre našu indoeurópsku kultúru prijateľnejšia, ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, nazývaný Bohom Izraela – teda len tohto národa. Európska civilizácia, odchovaná na mytologických príbehoch, ktorej kolíska je u antických Grékov a druhý pól u barbarských Germánov, bola na začiatku letopočtu pripravená uveriť Ježišovým nežným slovám, predsa len odlišným od tých tvrdých starozákonných. Kresťanstvo k tomu ponúkalo záchranu pre všetkých ľudí; je to prvé náboženstvo svetového charakteru.

To, že náboženstvo ovplyvňuje kultúru odhalil aj Roger Scruton, je však škoda, že pre toto spojenie nepredkladá žiaden argument. Tvrdí len, že kultúru nemožno vysvetliť bez odkazu na náboženstvo. V jeho knihe, Západ a ti druzí, sa podrobne venuje kultúrnemu rozdielu medzi islamskými krajinami a západným svetom. Najlepšie je možno badať tento rozdiel na výzdobách kostolov a mešít. Kým sú jedny ozdobené zložitými ornamentálnymi maľbami, pomedzi ktoré sú často vsadené prorocké slová, tie druhé sú preplnené sochami, freskami a ikonami, všetky s figurálnymi motívmi. Európan zrejme nikdy nebol zvyknutý uctievať abstraktnú myšlienku – stále ju pretváral na ľudský obraz. Najprv cez mýty a legendy, neskôr cez antické umelecké diela. Rozšírenie kresťanstva síce vyvolalo ničenie diel, ale rýchlo zistilo, že vykázanie figuratívneho umenia z chrámov, nie je pre veriacich prirodzené. Po rozdelení kresťanského sveta na časť východného a západného obradu, si tento zákaz viac-menej uchovali na východnej strane, avšak na západe sa kostoly začali plniť umeleckými dielami. Dnešný pohľad na gýčové plagáty zarámované v zlatých rámoch, zobrazujúce svätú rodinu, alebo samého Ježiša s horiacim, krvácajúcim srdcom môžu pripomínať uctievanie zlatého teľaťa. Je to však spôsob viery zdedený tak ako národná kultúra.

Táto odbočka do sveta náboženstva bola potrebná, pre lepšie porozumenia spätosti celého systému kultúry. Schillerová definícia umenia, ako slobody v jave, sa tak stáva nemým výkrikom. Tak ako to odhalil Kandinskij, umenie je vždy na niečom závislé, skutočne slobodné byť nemôže. Keby zrejme aj bolo, stratilo by svoju hodnotu. Možno sa to javí paradoxne, žeby slobodou stratilo hodnotu, ale skúsme si len predstaviť knihu bez čitateľa, alebo v notách zapísanú hudbu bez poslucháča. Majú takéto diela svoju hodnotu? Obhájiť ich umelecký význam, bez vzťahu k človeku je nemožné. Umenie je podľa mňa totiž zhmotnenou emotívnou filozofiou a tú si stvoril človek. Vo svojej podstate je všetko závislé na svojom tvorcovi.

Je však určitý druh slobody, bez ktorej je umenie, aj vzhľadom k človeku, bezcenné. Je to sloboda umelca. Týmto tvrdeným by sme zrejme odhodili na hnojisko celý Louvre, alebo presnejšie výtvarné diela spred roku 1863. Vtedy totiž otvára Napoleon III. skutočnú umeleckú opozíciu. Salón nezávislých ako prvý vystavil diela, ktoré stvoril umelec z čistého presvedčenia a slobodnej vôle, bez toho, aby mu niekto zadal zákazku. Umelecká hodnota Manetových Raňajkách v tráve spočíva v autorsko-spoločensko-kultúrnom kontexte, nie v samotnej formálnej maľbe. Lysippové sochy sa tiež nestali slávne vďaka remeslu, ktoré ovládal, ale vďaka helenistickému oduševneniu, ktoré sa odráža jeho dielach. Bol síce závislý na Alexandrovi veľkom, avšak nezrádzal svoje presvedčenie. Presne to je výsadou génia. Michelangelo Buonarotti bol rovnako podaný Júliusovi II. a vytváral diela na jeho zákazku, avšak vždy podľa vlastnej vízie. Jeho životopis sa stal svedkom bojov, ale jeho výtvarné presvedčenie nezlomil žiaden mocnár.

Nie vždy je však umelec opačného názoru ako jeho pán. Októbrová revolúcia zo začiatku veľmi priala avantgardným umelcom, mala totiž spoločného nepriateľa v buržoázií. Postupne sa však chcela ideológia rozširovať pomocou umenia a abstraktné obrazce jej u širokého ľudu len ťažko mohli pomôcť. Diktatúru nasledoval diktát socialistického realizmu. Umelci buď zradili svoje presvedčenie a poddali sa, alebo emigrovali. Čo však so skupinou, ktorej presvedčenie bolo presvedčením diktátu? Že existovali aj takí, krásne demonštruje Leni Riefenstahl. Jej filmy nesú pečať Hitlerovej filozofie nadradenej rasy. Bola s ňou aj ona stotožnená? Jej filmy vykazujú určitú umeleckú hodnotu, ktorá by sa v jej diele nemohla podľa mňa nachádzať, keby nesúhlasila s tým, čo natočila. Robila by to totiž s odporom a najskôr len mechanicky. Na jazyku však leží otázka, morálky a umenia. Súvisia bezprostredne spolu? Odpovedám, ako pre koho. Morálka aj umenie sú súčasťou kultúry, a tá nie je všeobecne daná. Tak ako existujú kultúrne rozdiely, je nimi podmienené morálne nazeranie na umenie.

Tak sa stáva umenie západu pavučinou politických a filozofických názorov, ktorých relevantnosť skúša história. A čo s totalitným umením západu? V prvom okamihu sa zdá takto formulovaná otázka kúsok nelogickou. Je to tým, že západ figuruje ako krajina najväčšej slobody, čo je takpovediac opakom totality. Avšak totalita môže mať viacero tvári a jednou z nej je totalita umeleckej tvorby. Človek žijúce v „slobodnej“ zemi, nie je automaticky slobodný vo svojej tvorbe. Skutočný umelec, ktorého časom potvrdí história, tak ako aj inštitúcie má svoje presvedčenie, filozofiu a podľa nej aj tvorí. Sú však aj takí umelci, ktorí svoje schopnosti poskytujú „na predaj“. V tomto prípade môžeme hovoriť o umení v moci západnej spoločnosti, alebo jednoduchšie – komerčné umenie.