Môj prvý článok bol o mojom prvom zážitku u švajčiarskeho zubára. Vtedy som bol spokojný s jeho službou, pretože som si ju porovnal s mojim predchádzajúcim zážitkom (slovenský zubár a ošetrenie za stovku). Teraz som u neho bol už štvrtý krát a dnes som sa definitívne rozhodol, že naposledy. Nejde mi teraz až tak o kvalitu konkrétnych úkonov, tá sa zrejme dá porovnať až s odstupom času. Ide mi skôr o jeho prístup ku mne ako k zákazníkovi.
Moja prvá návšteva bola spôsobená pokazenou plombou. Keďže som bol zvyknutý na domáce ošetrenia „za korunu“ a keďže moja poistka ma ako-tak chránila, jeho iniciatívu ošetriť všetky zuby som bral ako niečo dobré, vo viere, že mu ide o moje zdravie. Po čase som sa vrátil. Vďaka problémom s poštou som od neho nedostal faktúru za prvé ošetrenie a tak som prvý šok zažil hneď pri vstupe. Niečo okolo 400 frankov za jeden zub. V hlave som si to nejako zdôvodnil rentgenovými snímkami, čo vtedy urobil (a áno, tieto stáli asi 150 frankov). Veď do môjho limitu mám ešte ďaleko, tak si urobím aspoň to najdôležitejšie. Druhý zub bol hneď vedľa prvého, zachytávali sa mi tam zvyšky jedla a bol tam kaz. Takže v poriadku.
Po skončení mi vravel, že akútny je jeden zo zadných zubov vpravo dole. Ja som zase bol skôr za predné zuby, ktoré je viac vidieť a ktoré sa už dvom pred ním podarilo odfláknuť. Aké bolo moje prekvapenie, keď pri tretej návšteve bez rozpakov pracoval na stoličke vľavo hore. Pri štvrtom sedení som bol pripravený povedať mu, že chcem urobiť buď tie predné alebo ten akútny kaz. Lenže než som to stihol, už som mal umŕtvenú ľavú hornú časť sánky.
Najväčší šok však prišiel až po odchode z ordinácie. Dostal som rozpočet na moje kompletné ošetrenie. 3740 frankov (cca 80 tisíc korún) s 15% rezervou v prípade komplikácií. Pekne drahá lekcia z kapitalizmu. Tú cenu by som mu ešte dokázal odpustiť, vedel som, že je drahší, ako ostatní. Veril som (a stále verím), že to znamená kvalitu jeho práce a že mi tie plomby o týždeň nevypadnú. Čo mu však nedokážem odpustiť je spôsob, akým ku mne pristupoval. To, že namiesto akútneho ošetroval všetko ostatné vo mne vyvoláva dojem, že si ma chcel podržať čo najdlhšie, kebyže si to rozmyslím. Aj som si rozmyslel. Good bye doktorko.
Myslím, že väčšina z nás ide k doktorovi s dôverou. Nie každý má pocit, že si môže vyberať. Hlavne, ak sa jedná o niečo akútne. Keď si chcem kúpiť televízor, môžem si dovoliť mesiac obchádzať obchody a preberať (hoci ma to stojí kopec času). Keď mám však ja, alebo niekto blízky bolesti, alebo krvácanie, tak som rád, ak u toho môjho doktora je v čakárni len 10 pacientov.
Druhá vec je, že väčšina z nás dokáže posúdiť, či daný pár topánok je nevyhnutne potrebný k tým nohaviciam, čo sme si vybrali, alebo sa len predavač snaží o provízie. Keď sa jedná o naše zdravie, je to trošku iné aj pre najväčších amatérskych odborníkov na všetko. Ja som zubárčinu nikdy neštudoval, neviem, či daný zákrok naozaj potrebujem a či sa na zadný zub hodí viac amalgám ako biela, esteticky krajšia, plomba. V tomto prípade by to mal byť práve doktor, kto upozorní na to, čo je dobré, čo nie a aké sú následky.
Podobný prístup som však zistil vo viacerých oblastiach. Keďže som informatik, tak viem, že vám firmy ponúknu radšej 3 krát drahšiu službu než potrebujete, ako by vás od nej mali odhovoriť alebo aspoň vysvetliť, že pre vás je realisticky nevyužiteľná. Pripadá mi strašne nefér, keď sú rodičia presviedčaní o tom, že tento najnovší počítač je absolútne nevyhnutný pre ich 10 ročného synčeka, ktorému by oveľa viac prospel čerstvý vzduch a kontakt s ľuďmi.
Na koniec chcem vysloviť poďakovanie a podporu všetkým, ktorých peniaze nezlákali od správnych hodnôt a pre ktorých sú zákazník a jeho spokojnosť (dlhodobá) prvoradé. Verím, že z dlhodobého hľadiska je toto ten správny prístup a dúfam, že sa mi podarí ho udržať aj keď raz začnem podnikať ja.
