Prípravy
Rodinná dovolenka mi ušla a pár dní preč z domu, ktoré by nejako nesúviseli s hokejom, by sa Handzušovej veru na návrat medzi normálnych ľudí zišlo (eh, nepomohlo). Tak nech je to hádam aj na koniec sveta, legrácie bude dosť, a keď pozýva môj obľúbený ujo, to si nemôžem nechať ujsť! Moje prípravy skončili pri tom, že som sa rozhodla, že toto bude DOVOLENKA, čiže si beriem akurát tak laptop (lebo je to lepšie ako osemnásť kníh, ktoré chcem prečítať a mám ich aj v pdf verzii), plavky a foťák. Nechám sa vláčiť, kam ma vezmú, budem sa usmievať a mať všetko v paži, lebo mám DOVOLENKU. Do príprav by sa dali ale zaradiť výkriky, ktorými ma častoval známy, ktorý už v Crnej Gore bol. Podľa toho čo hovoril mi bolo jasné, že sa budem usmievať na hory odpadkov a mať v paži plné pláže. Našťastie aj úžasný ujo už v Sutomore bol, a tak sme boli obaja rozhodnutí vláčiť zvyšok posádky (dvaja dôchodci, dve deti, teta) tak ďaleko, ako sa bude dať, rozumej až k Albánskym hraniciam. Podarilo sa, a oplatilo sa.
10.-11.8.2009 . Cesta Vyrazili sme poobede, po tretej hodine. Great idea, večer sme strávili na Slovensku, v Maďarsku sa napojili na diaľnicu smer Split a tu prežili krásnu búrku (čím to je, že keď cestujem chorvátskym vnútrozemím, tak prší?). Na tomto nápade bolo tiež krásne svitanie, pretože svitanie v Chorvátsku v tých kopcoch, to je jednoducho niečo úžasné, takmer ako svitanie pri mori. Doteraz najďalej som bola pri Makarskej, a tak moje srdce zaplesalo, keď sme prekračovali hranice do Bosny a Hercegoviny, a zase späť do Chorvátska. Aj prechod do Čiernej Hory bol fajn, hoci mi chýbali rozkošné chorvátske lesy s tujami. Dopravná realita si nás ale našla, keď sme dorazili na Boku Kotorsku a preplavili sa cez ňu pomorskim saobraćajom. Čuduj sa svete sme totiž neboli jediní. Asi najhoršie na týchto dlhých cestách je, že cestujete popri mori. Vidíte vodu, vidíte pláže, stále sa vám vysmieva, skrýva a opäť ukazuje, ale vy sa usmievate a máte v paži, lebo musíte. A lebo viete, že Budva, Sutomore, Bar ani Ulcinj ešte nie sú to pravé. Prejsť až za Ulcinj, až do nejakej dediny, kde to nebude tak hučať, a kde bude síce kopa odpadkov, ale aspoň sa tam bude dať dýchať. Podarilo sa. Ešte trochu nabudiť decká = okuknúť pláže, či "móže buc", a tam vás ten jemnučký čierny piesok presvedčí, že sa pokojne na odpadky vyškierať budete, lebo to jednoducho stojí za to. Hlava odmietne porovnávať s pohľadmi na preplnenú pláž v Budve či hocikde inde, lebo to je jednoducho neporovnateľné, ste v Čiernej Hore, Dolnji Stoj, Copacabana, podarilo sa!!!
Rýchlo sa niekam ubytovať, lebo od toľkého šťastia určite zaspíte! S ubytovaním "naslepo" našťastie neboli problémy. Prvá opýtaná (hoci niekoho, koho by sme sa opýtať mohli, sme hľadali trochu dlhšie) ponúkla prijateľnú cenu za viac ako prijateľné podmienky. Nie je to nemecký hotel v Egypte, ale nie je to ani domček na Lavdare, kde sa promenáduje hmyz a domáci vás presviedča, že "to dobro, to domacno zvieratko". Tak, zapnúť klímu, a pokojne sa hodiť do postele a konečne vychutnať to šťastie.
neurčito.8.2009 . Donji Stoj
Strácam pojem o dátume, neklamný znak toho, že diár ostal doma a ja vypínam. Dni trávime na plážach, ktoré sú oproti mojim očakávaniam čisté. Smetisko, na ktoré sme sa pripravovali, totiž končí spolu s trávnatými plochami. More je úžasné, moje kolená šesťdesiatročnej babičky (tak sa o nich vyjadril ortopéd) blažene plesajú a nechávajú sa zahrabávať do jemnučkého teplého čierneho piesku. Ešte k tomu moru, pre deti ako stvorené. Za predpokladu, že sú vaše deti počas dlhej cesty autom pokojné, alebo že dokážete zohnať nejaké dobré sedatíva, vrelo odporúčam! Vstup do vody je pozvoľný až takmer žiadny, tam kde zvyčajne v snahe postaviť sa aspoň na špičky lapáte po dychu, lebo dna nikde, tam na Copacabane v pohode odierate kolená. No dobre, preháňam, ale mne sa tam nestalo, aby som dno necítila. Asi päťdesiat metrov od poslednej bójky sme hľadanie hĺbky vzdali. Nutno dodať, že mám strach zo šíreho mora, takže tá hĺbka niekde aj je. Ale deti sa tam nedostanú, takže rodinky, juchú na Veliku plažu! :)Rodinky však musia byť pripravené aj na to, čo nájdu mimo pláže. Ako som spomínala - a ako sa spomína snáď v každej recenzii na dovolenky v Čiernej Hore - odpadky. Všade a veľa. Radšej sa pripravte na viac ako veľa, potom sa budete diviť, že tu chodia aj smetiari, a že v mestách sa aj zametá. A že pláž nevyzerá ako tá z fotky, ktorú vám ukazoval známy, ktorý tu bol pred dvoma rokmi. O modré vlajky sa totiž niektoré pláže bijú, všetka česť, a nezaostávajú za nimi ani mestá! Práve v Ulcinj sme sa boli pozrieť v sobotu, uzučké uličky v starom meste ma dojali, vzduch pri práve upratovanej Malej plaži takisto, pešia zóna a zápchy až tak nie. Hore na pevnosti sme si počkali na západ Slnka. Z dovolenky mám po pretriedení cez 200 fotiek, z toho vyše 70 tvoria západy :)
17.8.2009 . Zemetrasenie
Áno, je to tak. Ráno som sa prebudila na zemetrasenie, aj keď som bola značne zmätená, lebo som doteraz žiadne nezažila. Bolo ľahké, ale posteľou mi otriaslo natoľko, že som odmietla ďalej sa snažiť zaspať. Jediný problém dovolenky, som tak oddýchnutá, že po nociach čumím striedavo do stropu a na hodinky. A plačem nad krutým osudom Marvina. Večerné správy zemetrasenie potvrdili, a tiež som zistila, že je sedemnásteho. Spätne si spomínam, ako sme sa v piatok vybrali hľadať rieku. Na mape predsa bola. Okrem lesa, kráv a pavúkov sme nenašli nič. Každá cestička, ktorou sme sa vybrali, končila nejakým plotom. Pátranie po rieke sa odkladá, práve na deň, kedy som dostala nové indiánske meno "zemetrasením vstať prinútená". Našli sme ju. Aj rieku Bojana, aj ostrov Ada Bojana. Rieka vlastne tvorí hranicu medzi Čiernou Horou a Albánskom, a pri delte sa delí na ramená, z ktorých to čiernohorské sme poctili svojou prítomnosťou. Domčeky na rieke a v nich reštaurácie, ktoré páchnu rybami, hmmmm.
20.8.2009 . Návrat V stredu sme na pláži boli posledný krát. Naposledy si užiť more, piesok, pohodu. Cestu späť "vedenie" predvídavo naplánovalo tak, aby sme z Hory odchádzali v noci, kým to nenapadne aj ďalšie posádky. Na svitaní teda opúšťame krajinu, a svitanie sa zdá byť večné aj v Chorvátsku, ktoré je opäť rozkošné. Pred Dubrovnikom sa kocháme nádherným ránom a pristávacími manévrami lietadiel, ktoré sadajú na blízke letisko v Čilipi. Najväčšie horúčavy trávime na Chorvátskych diaľniciach, na ktorých tiež premýšľam o tých našich. Nechce sa mi ísť domov, do ficolandu, do podolí, do... teraz mi ani nebolo smutno. Ale začína byť. Za morom. V Maďarsku začíname cítiť, že sa vraciame do reality, skvelý nápad pozrieť si Budapešť a ignorovať výzvy, že most cez ktorý sa chystáme prejsť je dnes uzavretý (že je nehoda, to v angličitne hlásiť mohli, ale že majú v hlavnom meste slávnosti, to si nechajú len v maďarčine). Nebyť navigácie, tak sa tam hádam aj stratíme. Robili sme si srandu, že nás nechcú pustiť domov, a že kto vie, čo sa za tých pár dní udialo, kým sme tam neboli. Či nás ešte nevrátia naspäť do Chorvátska...
Ale to je už úplne iný príbeh...
venované Marvinovi
