Všetky deti majú rady bublifuk. Ja ho zbožňujem - dúhovo zafarbené, krehké, poletujú a potom puknú, a niekedy vydržia tak dlho! :) Neviem, prečo to mám tak rada, rovnako ako neviem, prečo ma fascinuje sneh. Ako pomaly sadá na zem, a ako sa tie vločky rýchlo roztopia, keď mi dosadnú na dlaň... Ale o tom možno inokedy ;)
Dnes sa chcem podeliť s fotkami. Viem, že kvalitne by mohli byť lepšie, trochu sa na seba za to hnevám, ale toto je najviac, čo zatiaľ dokážem... Ide predsa o to, čo tie fotky predstavujú, no nie? :)
Ako som už hovorila, všetky deti majú rady bublifuk. Kým som stála na terase, chlapci si ma nevšímali, no akonáhle som fúkla a vo vzduchu začali poletovať bublinky, zajasali. Bubliny! Bubliny! Poďme ich praskať!! (Musím priznať, že túto detskú vášeň nikdy nepochopím...)
Pobiehali po ceste a so smiechom naháňali bubliny, ktoré sa po dotyku ich dlaní rozprskli, a.. no, už neboli.
Potom už behali za bublinami aj po skalke susedovcov (už nie je taká super, ako kedysi, no predsa len to Adamovu mamku trochu rozčúlilo. Adam sa ohradil, že skáče len po kameňoch, a navyše, puká predsa bubliny!!!). Adam dokonca aj preliezal na balkón, a zase zliezal na schody. Na balkóne bol na rane ako prvý, pretože hneď odvedľa som púšťala bubliny na slobodu (a do záhuby :))
Na záver fotečka s myšlienkou: "Pukne bublina, lopta, alebo ja?" :)
týmto článkom som si chcela trochu oddýchnuť, a vrátiť sa do atmosféry opisovaného zážitku... dúfam, že sa páčilo ;)
