Dnes je to päť rokov. Päť rokov, odkedy sa bojím vetra.
Na tento deň, i na dni nasledujúce, mám spomienok a spomienok, že by sa z toho dal natočiť spomienkový film. Ako som sa rozplakala, keď v Reportéroch ukazovali zábery natočené z helikoptéry. Ako sme v sobotu boli pozerať hokej (Zvolen-Poprad) u Janky. Pár chvíľ zápasu sme pozerali namiesto na ľad do blikajúcich plamienkov sviečok, pretože elektrický prúd stále nebol stabilný. Ako ešte dlho "po" bolo počuť z lesov píly, a na cestách hrkotali návesy zvážajúce kalamitné drevo. Najsilnejšia spomienka je ale piatková, večerná.
Ešte pred stretnutím so Slovanom sme si telefonátom na zimák overili, či sa hrať bude. Predstavovala som si, ako by sa hralo a naraz vypadol prúd. Zrazu zhasnú všetky svetlá, a všetky zvuky stíchnu, len zvonku bude doliehať plač vetra. Zápas nepreložili, hralo sa. Remízovali sme 2:2. Po predĺžení sa body rozdelili, a mohli sme ísť domov. Ja, za volantom ujo Peter, a na zadnom sedadle kamarát Miloš.
Peter pátravo sledoval sever – Tatry – či nebude vidno svetlá ústavu vo Vyšných Hágoch, pretože keď sme odchádzali, prúd v dedine ešte nebol. Ak by ho mali Hágy, bola by veľká pravdepodobnosť, že my tiež. V oblasti, kde sa liečebný ústav nachádza, však nesvietilo nič. Miloš sa tiež zamyslene pozrel smerom k Tatrám, a predniesol pamätnú vetu: „Čo sú to tam za svetlá?“
Peter pozrel, čo tým myslí, a bezmyšlienkovo povedal: „Tam sú Polianky, Smokovce…“
Pokojne pozrel späť na cestu ako každý správny zodpovedný vodič, a vzápätí strhol hlavou späť k tomu pohľadu. Polianky, Smokovce… miesta ktoré stáli za lesmi, stromami, a ich svetlá nebolo nikdy vidno. Mlčky sme prešli až domov. Mňa osobne pohľad na nové svetielka zdrvil.
Keď sa pozriete na Tatry "po novom", vidno občas červenú električku. To dovtedy nebývalo, vo výhľade „zavadzali“ stromy. Tento pohľad na Tatry ktoré sú v istom období sfarbené do fialova, je iný, ako kedysi. Možno sa však nájdu ľudia, ktorí si Tatry práve takto pamätajú z detstva – smreky ktoré popadali boli totiž nasadené cca v 60tych rokoch minulého storočia (dúfam že si to číslo dobre pamätám. vtedajšie Tatry nie, len zo spomienok starších...). Päť rokov po - som si na "nový domov" zvykla. No strach z vetra, spomienky na detstvo v dedine ukrytej v lese - a najmä - spomienky na 19. november 2004 - tie mi zostanú navždy.
