Sadám Hussain ešte žije? Neviem. O koľko ja prichádzam na tom intráku... Si pamätám raz keď som prišla domov, vrhla som sa na noviny, pozerám - Arafat zomrel! A Bush vyhral voľby! Bracho po mne pozeral jak po šibnutej, keď som hltala články, o ktoré som bola ukrátená... Ale to som vlastne nechcela...
Sadám si teda do lavice, dozadu na kraj, veľmi dobré miesto. Hodím očkom po triednom. Zase sa chystá rozkecávať o triednych záležitostiach, lebo toto je jediná hodina v týždni, kedy sa stretávame... Nie ja s triednym, samozrejme, mala som na mysli celú triedu...
Pozriem von oknom, no nevidím nič, čo sa z okna normálne dá sledovať. Niežeby boli zatiahnuté závesy, ja len nechcem vidieť niečo obyčajné... Namiesto toho mám pred sebou Modrého anjela. Aj toho občas vídam z okna, no nie z tretieho poschodia našej školy. To by som sa musela vykloniť...
Stále má strapaté vlasy. Nemá rád, keď sa ich ľudia dotýkajú, no ja môžem. Tie vlasy zbožňujem.
Modrý anjel má nádherné oči. Pozriem do nich a viem, že mi rozumie. To je asi jediný. Na celom svete. Lebo ani ja si niekedy nerozumiem...
Modrý anjel je ku mne vždy úprimný. A ešte nikdy ma nesklamal.
Bol už celkom blízko, pri srdci ma hrial jeho úsmev, na mihalniciach sa mu pomaly topili snehové vločky. Topili sa, lebo aj jeho hrial môj úsmev...
...a zrazu to prišlo...
...TRESK!!!
Všetci sa otočili dozadu a pozreli na mňa. Šúchala som si dlaňou o čelo a smiala sa s ostatnými. Môžem byť rada, že som si nerozťala kožu tesne nad obočím...
no Modrý anjel sa bude smiať aj tak... on tú modrinu neprehliadne...
