Ako sa plnia sny?

Pred mnohými a mnohými rokmi, no, asi tak pred desiatimi, som zvykla mať zaujímavé želania. Nazývala som si ich 'sny'.

Cestou do školy sme chodievali autobusom po ceste vedľa takého veľkého kopca (teraz doňho vŕtajú tunel, celkom to ide tým igráčikom), a ja som sa tam vždy chcela prejsť, vidieť to z tej druhej strany - nie z cesty na les, ale z lesa na cestu. Vravíte si, že to nie je sen? No pre mňa za mňa... Celých päť rokov som premýšľala, ako sa tam dostať. Celkom by stačilo, keby som šla zo školy pešo domov. Ale no uznajte, v takom mladom veku, a toľko kilometrov (približne desať), naši by sa zbláznili...
No raz sme sa s partiou vybrali na bicykloch na cestu okolo sveta - boli sme pozrieť kamošku, ktorá bývala pri lese, kde ten kopec končil. No a samozrejme, že domov sme nešli po ceste, ale lesným chodníčkom. Bola to makačka, no splnil sa mi sen. :)

Prejdime však k snovejším snom. Už odmalička rada píšem, vlastne odkedy viem čítať, čiže od štyroch rokov. A už odmalička ma to ťahá k hokeju. Celkom ma baví robiť rôzne štatistiky, písať reporty a články, a keď začal vedľa nás sedávať novinár, a skamošili sme sa, začalo ma to ťahať k novinárčine. Netrvalo veľmi dlho a už je zo mňa prvá a zatiaľ jediná (pokiaľ viem) komentátorka píšuca online prenosy na Slovensku. A na blogu konečne môžem uverejňovať aj svoje reporty. Splnil sa mi naozaj veľký sen.

A len toť nedávno som konečne stretla Slava Pavlička. Tento sen som mala pôvodne v kategórii 'reálny, no nesplniteľný'. Slavo je mojim asi najobľúbenejším popradským hokejistom, a môj otec ho stretával v mojej najobľúbenejšej reštaurácii. Tak som si plánovala, že sa asi uvidíme tam. Ocko sa ho aj pýtal, či môže niekedy doniesť môj dres, na podpis, no odvtedy sa s ním nestretol. Sľúbil mi, že keď tam bude, odfotíme sa (nedá sa povedať, žeby som po tom túžila, ale určite by to bolo fajn). Mne šlo hlavne o to stretnúť sa s ním. A keďžě sa mi to dlho nedarilo, povedala som si, že sa mi to ani nikdy nepodarí, naďalej ho budem sledovať len z tribúny, a stretnem ho tak v päťdesiatke, keď bude mesto Poprad organizovať nejakú akciu 'stretnutie skoromajstrov po x rokoch' a ja tam vezmem svoje deti...
No zdá sa, že ostatný piatok trinásteho bol ku mne veľmi milosrdný. Jediným záporom tohto dňa bolo, že do reštaurácie, kam chodievame v piatky na obed, nedorazilo pivo, a tak som pila len kofolu.
V tento deň sa totiž splnil môj ďalší veľký sen - Slava som stretla. A prebehlo to rýchlo, všetci sme sa ponáhľali, takže nevie, že ja som ja (on si možno pamätá, že existujem, z rozprávania môjho otca, no kto vie, či si domyslel...), no videla som ho a musím povedať, fakt má pekné oči :))) (ja som na oči zaťažená...)

Teraz už nepochybujem, že raz sa stretnem aj s Mišom Handzušom. Alebo že raz bude Poprad majstrom. A ja pri tom budem. Alebo že sa dostanem na moju vysnívanú výšku. Alebo že sa raz prejdem po uliciach fínskeho mesta Kotka. Veď sú to celkom reálne sny, a ja verím, že sa splnia :)


venované Doliverovi. Aj Ty raz stretneš svoje šťastie ;)