Ako sa ulievam zo školy...

Boli dušičky, urodilo sa nám pár dní voľna. A v nedeľu som mala dôležitý, priam životný deň, takže sa mi vôbec nechcelo ísť na pondelok do Košíc. Nuž som si šikovne na pondelok naplánovala kontrolu na neurológii (som padnutá na hlavu a raz za tri mesiace sa idem ukázať, či sa mi nezväčšuje hrča spôsobená tým pádom).
No, lenže ostatný krát, keď som bola pozrieť pani doktorku, praktickú detskú (či ako jej mám nadávať), vybavila som si návštevu ortopéda. Volá sa ako jeden náš mladý hokejista, čo by ma fakt zaujímalo, kde chalan skončil. Aspoň mám čo hľadať na nete, keď sa najbližšie budem nudiť...
No, a, že... Kde som to bola? Že stále len tu, doma, na riti som sedela? Jáj, aha, no dobre. Ale som čosi iné myslela...
Toto, že milučká sestrička pána ortopéda (zdravím, teta, čo neviem ako sa voláte...) ma objednala na stredu. Mamča z toho nemohla - čo so mnou v utorok? No predsa nepôjdem do Košíc na jeden deň, a potom nazad? Tak to teda nie!

Mamka asi nevie, že by som mohla aspoň deň prespať obyčajným snením v posteli. Mňa už unavuje nepamätať si tie nočné sny. Lenže to musím robiť. Lebo musím mať režim. Blbá májová sobota ráno 2005!!! Blbá chatovka s deviatkou na konci roka!!! Blbá Handzušová, že je taká trafená!
A viete čo, keď už sme pri tom, poviem to tak, ako si to myslím - podľa mňa žiadne také že epileptické záchvaty. Kdežééé... To ja som len akosi psychicky narušená, a takto sa to prejavilo... Rozumiete mi? Hej? To som rada. Možnosť cé - nie? Vitajte v klube... Či ešte mala byť možnosť bé? No sorry, no... V tom chaose sa mi akosi vytratila...)

Toľko menšia odmlka... Takto to vyzerá, keď pijem multivitamínový džús... Ja sa radšej vrátim k tomu pivu ;) Že pivu? Jóój, to bol prekleeep!!! No samozrejme! Som chcela napísať, žee... oné... Pomarančový džús. Trebárs, ja neviem. (Pozdravujem Sedem statočných durganov!!! Aj našu pani, ktorá je už mamičkou. Aj jej Oliverka!) Nerozumiete poslednej vete? Nevadí. Ale ja vás mám rada, ja vám to vysvetlím. Lebo sa mi chce... "Trebárs, ja neviem." = náš najobľúbenejší výrok super osoby, ktorá nás učila na škole... Stále nerozumiete? Vaša chyba...

SPÄŤ K TÉME!
uff...
No, tak sme to zaobalili tak, že by nebolo zlé pozrieť aj pani očnú, že ako sa má. Aj so svojimi očnými kvapkami, ktoré neznášam... Kedy som mala prísť na kontrolu? Pred rokom? Ideálne!
Tak, program na tri dni zaručený, a keďže mi budú chýbať spolužiaci, prídem ich pozrieť ten štvrtok-piatok...

Pondelok prebehol hladko. No... Hladko... Tak hladko ako to len môže ísť na odbere krvi. Moja taktika - nepozerať sa na ihlu, vôbec! Len na tie nádherné hračky, čo majú vystavené hore na tej skrinke. A sú tam určite len na tento účel - zachraňujú labilných pacientov od pohľadu na ihlu. (Najradšej mám potom poznámku: "Dominika! Čo si nič nepila, či čo? Alebo sa bojíš? No POZRI SA, vôbec ti nechce tiecť krv!" Joooj, teta, ja sa tam pozriem a odpadnem, a potom ma už neposielajte na ďalšie vyšerenia, že prečo som odpadla... O to fakt nestojím...)
Zápis v študentskom preukaze je ešte čerstvučký a ja mám deň voľna. Využívam príležitosť a presúvam sa k ockovi do práce, kde trávim väčšinu času surfovaním a podávaním faxov a vytlačených faktúr k správnym osobám. A ešte prišiel aj b2625, aby som sa mohla zasmiať na tom skvelom videjku, čo natočil toť v piatok...

V utorok ráno vyrážame spolu s dedkom k očnej. Napriek tomu, že ordinuje až od 07:30, a my sme tam 07:28, čakáreň je plná. Až na dve miesta, juch, akurát pre nás dvoch a ešte aj pre moje druhé ja, moje tretie ja, moje štrnáste ja, Modrého anjela a jednu knihu. Supeeer :)))
08:25 a ja sa už dostávam dovnútra! Fíha, to bola rýchlosť! Teta sestrička sa mi zúfalo hneď na úvod priznala, že dúfa, že ja nie som Handzušová. Musela som ju sklamať... :( Ona nemôže nájsť moju kartu! No hrúza...
Pani doktorka ma víta slovami: "Daj si dole tú šiltofku, to ďe sme?" Vo vašej kancelárii, teta. Ja som si ju chcela dať dole, no svojím výrokom ma obarila tuto vaša kolegyňka, keď zahlásila, že dúfa, že nie som Handzušová...
Rýchlo si sadám na stoličku (je ich tam šesť. Ale na jednej sedí pani doktorka, na jednej sestrička, ďalšie dve vyzerajú dosť nebezpečne a na jednej je moja šiltovka a okuliare.), a kým sestrička mi dáva kontrolné otázky, doktorka jej pomáha hľadať a ja sa cítim trápne. A keď na otázky, kedy som tam bola prvý krát a kedy naposledy odpovedám zhodne, že pred dvoma rokmi, začnú hľadať niekde úplne inde (hľadajú číslo na cvokhauz? jééj, pôjdem domov?). Konečne vyťahujú akýsi papierik a už si to doktorka, krútiac hlavou, šinie ku mne. (Vraj som mala prísť hneď po pol roku. Ale no tak čo. Ešte furt žijem...)
Dala mi na hlavu nejaké čudo a káže mi čítať písmenká. S dioptriami, samozrejme. Nie tie písmenká, ale ja mám v tom čude nejaké sklíčka...
Potom si sadám na jednu z tých hrozivých stoličiek a prichádza to, čoho som sa najviac obávala - musím zakloniť hlavu, a brutálna teta sestrička mi nakvapká do očí tie odporné kvapky. Ach, ako ja toto neznááášaaaaaam...
Pani doktorka mi nakázala o pol hodinu sedieť v čakárni, že ma zavolá. Naslepo beriem šiltovku a okuliare a idem si sadnúť späť k dedovi. Už vidím, ako sa bude Modrý anjel smiať, keď mi pozrie do očí. Pretože stále budú rozkvapkané a budem vyzerať ako opitá... Ale ako to môže vedieť, že ako vyzerám keď som opitá, keď ma ešte opitú nevidel? Nooo, na to sa ho musím opýtať...
Sadla som si vedľa dedka a zreferovala mu, čo sa dialo. A dala som si na hlavu šiltovku, a šilt stiahla na oči, aby som im dopriala oddych.
Okolo deviatej ma vtiahli späť. Blablabla a už som mala mať na pravé oko iné dioptrie. Ani neviem, či viac, či menej. Hlavne že to mám na tom papieriku. A že viem, kde je v Košiciach optika. Zvyšok dňa voľno, hurá.

Streda. Návšteva menovca nášho hokejistu, chalana, čo už viem, čo s ním je. (Hrá len toť, neďaleko - v Kežmarku, pôjdem ho niekedy pozrieť...). Hm, páni, ten má ale diplomov... Normálne sa nebojím k nemu ísť... Otvorili sa dvere a von vychádza mladý manželský pár s batoľaťom. A mamka poznamenáva: "Hmmm, aký mladý, pekný..." To myslela toho ortopéda. Z jedného z diplomov zisťujem, že sa narodil len o necelý rok skôr ako môj najobľúbenejší ujo. Jéj. Už sa vôbec nebojím. Aj keď neviem, ako mám opísať bolesti v kolene, ktoré ma trápia...
Vchádzame dnu a po prešetrení mi nakáže piť dajaký divný nápoj a mastiť si kolienka (ale nie tie varené! tie moje!) gélom. Júj, ale som zas odľahčila mamči peňaženku... (A ten nápoj nie je až taký chutný, i keď vždy lepšie ako mlieko... Gél aspoň pekne vonia :))

A hybaj ho rovno do Popradu, na vlak a do Košíc...
Vidíte? Takto sa ulieva zo školy...

I keď, poznám aj iné spôsoby... :)))