Posledný deň riadneho kempu, nechápem ako to mohlo tak rýchlo ubehnúť. Už tradične som sa „flákala", ako by to možno nazval Paťo - cvak sem, cvak tam... Až po huddle stredných som si sadla do VIPky k úprave záberov. Keď už bol čas ísť na ľad, zazvonil mi mobil. Zároveň s tým som periférnym videním zazrela vo dverách VIPky pohyb, predomnou stojaca Zuzka sa snažila získať moju pozornosť a následne ju nasmerovať práve k dverám. Zdvihla som hovor štatistovi z Popradu, skvelému to človeku, a naplno otočila hlavou k dverám, kde ležal Paťo - preplazil sa hore aj po schodoch len aby si neotupil korčule, ktoré mal na nohách. Kývla som mu rukou, že len čo dotelefonujem prídem.
Slová z mobilu ma ale vyviedli z rovnováhy. Chvíľu som postála na balkóne, potom sa moje nohy samovoľne rozhodli ísť k Paťovi. Vnímala som, čo mi Popradčan hovorí a zviezla som sa k zemi, lebo ma tie nohy už neuniesli. Pritakávala som, že rozumiem, že rozhodnutie nepadlo z jeho strany, že je len pešiak čo vykonáva príkaz zhora. Nemá nič proti mne ani mojim článkom, veď koľkokrát sme si vzájomne pomohli, nafotila som aj záverečný ceremoniál MSR žiakov, keď on ležal doma s horúčkami a ja už som mala byť na ceste do školy. Ale moje články prosto musia z klubovej stránky zmiznúť. Posledný raz som kývla, že rozumiem, v pohode, položila telefón na zem a počkala, kým sa Paťo opýta, čo sa stalo. Utešoval ma, že si z takých ľudí nemám nič robiť, a že keby som chcela, pokojne sa mám staviť a vyrozprávať sa. Mala som chuť presťahovať sa do Trnavy, kde si moju prácu vážia, a môj obľúbený tréner sa mi nadšene zdraví „ahoj zlatino".
Šokovaná som zvyšok dňa prežila ako naprogramovaný robot. Večerné stretko vedúcich som len odkývala, hoc pripomienok sa počas dňa vo mne opäť nazbieralo niekoľko. „Možno vás čaká rušná noc, hlásili búrku, možno budete musieť niektoré deti upokojovať..." lúčil sa s nami Ivan a my sme so smiechom odchádzali. To sme ešte netušili, čo nás v noci čaká.
Bolo krátko pred polnocou, keď mi vypadol internet. Zároveň s tým začal fúkať vietor, aj na Trnavu prisilný. S Evkou sme mysleli rovnako - treba zavrieť okná, nech nám tu nerozbije nejaké dvere. Než sme šli spať sme totiž robievali prievan, aby sa v tom dusne dalo nejako prežiť. Zlovestne to fičalo na celej chodbe, aj na schodoch, ktorými sme vybehli na siedme poschodie. „A čo toto okno, netreba zavrieť aj to?" ukázala Evka na chodbové vetračky. Nemala som šajnu ako sa k nim dostať, zdali sa mi byť privysoko, tak som len kývla plecami, že to snáď vydrží. Vbehli sme na prvú izbu, kde si už inteligentní chalani okno zavreli a nadšene sledovali, ako sa vonku vietor hrá s kusmi polystyrénu. Trochu sme sa zakecali. Nevyrušil nás ani strašný rachot, na ktorý sme sa s Evkou na seba pozreli a hovorím „Povedz mi, že to nebolo TO okno!" Na izbe bolo zrazu dusno nielen kvôli teplote. A po chvíli bolo počuť z chodby ruch. Nebolo to TO okno, hneď pri izbe na konci chodby. Náraz vetra vbuchol dovnútra kus „steny" oproti izbe - na medziposchodí. Jožko už obehol všetky izby, vedúci boli hore a kontrolovali decká, Jonny všetko komandoval zo siedmeho poschodia z blízkosti miesta činu, hasiči boli na ceste. Po pohľade na okno mi všetko jedno nebolo, vietor stále fúkal a bičoval dažďom na schody. Príkaz znel jasne, ísť na piate a tam sondovať, niektoré juhozápadné izby totiž trochu zmokli, zlovestné nápory vetra neprestávali, tak keby bolo treba pomôcť znova. „A doneste mi niečo na jedenie, som hladný!" rozosmial ešte Jonny posádku snažiacu sa udržať nielen stav decák v mode „Don't panic." Hasiči po krátkom zhodnotení situácie premýšľali, či máme kam ísť. „Koľko tu máte tých detí?" 97, znela odpoveď, plus vedúci a Kanaďania.
"Možno vás čaká rušná noc, hlásili búrku, možno budete musieť niektoré deti upokojovať..." Ivanove slová zneli o pár hodín neskôr ako prorocké.
záber zničeného okna zvonku zaznamenal jeden z chalanov, Rado, na druhý deň cestou na tréning.
