Aretha, ktorá sa vonku rada bláznila, je už v Košiciach, doma nám ostali už len dvaja z hafky-rodiny. Psík A'Jan a sučka Ariel.
Ariel je odmalička najväčší mazlík, nikdy nechce byť sama, vyžaduje spoločnosť a nechá sa chovať na rukách celkom ako malé decko. Nepamätám sa, že by sa Cathy (jej matka) ako šteniatko nechala škrabkať na bruchu.
Vonku musia všetko prehrabať, prevŕtať a preskúmať. A keď sa pod nimi zosunie kus topiaceho sa snehu a oni skončia inde ako pôvodne boli, vyorane sa pozerajú naokolo a premýšľajú, čo za neviditeľná sila sa to s nimi zahráva.
Tak toto sú anjeli. Keď spia na kope, všade je ticho, a život je nádherný...
"Grrrrr, takéééé budem mať zuby keď vyrastiem!"
"Mňa tá bitka nejako zmohla..." "Nekop do mňa!"
"Nemôžem ti odhryznúť ukazovák? Nebuď labuť, daj! Prosííííím! Veď ešte jeden ti ostane, nebooj..."
V diskusii k jednému z článkov o psíkoch sa objavil názor, že hafky sú hlučné, a že vďaka za také tvory, akými sú mačičky. Keď mi v noci pod oknom štyri mačky kvičia, až mám strach, že niekde týrajú dieťa, som vďačná za každý hluk, ktorý hafky robia.
Aj keď ma z neho bolí hlava, a pri zbieraní potrhaných papierov a kúskov z hračiek aj chrbát, a pri odolávaní pri hrách aj ruky... Hafky ľúbim či už ako anjelov s hladkou srsťou, alebo démonov s ostrými zúbkami.
Do štekania! :)
