Jeden článok o kempe už som písala, v ňom sa môžete dozvedieť viac o organizácii aj o ľuďoch, ktorí v ňom pracovali. Je spomenutý v súvisiacich článkoch. V tomto sa chcem venovať "súkromnejšej" časti, tomu, ako som kemp prežívala ja.
Prišla som neskôr a odchádzala som skôr, takže mi ušla registrácia a predstavovanie, a tiež záver s dojímavým lúčením. Kvôli tomu som sa trochu bála, aby som pre deti nebola niekým, kto tam je len dočasne. Našťastie poznám dosť hokejových fínt, vďaka ktorým som si ich získala. Keby som mala zostaviť rebríček viet, ktoré desaťročného (či o dva roky mladšieho) hokejistu presvedčia o tom, že ste ten pravý s kým sa môžu rozprávať, na popredných priečkach by boli:
1. musíte ovládať, kto hrá s akou hokejkou. Ovečkin, napríklad, má CCM-ku. Samozrejme, decká sú zákerné, a ovládajú aj farby, ale ak začínate konverzáciu vy, stačí otázka "Vieš, s akou hokejkou hrá Ovie?" a všetko podstatné sa už dozviete.
2. musíte sa pýtať na niečo, čo súvisí s jeho vlastným výstrojom. V tejto kategórii vedú otázky typu "Akú máš rukavicu? Tipujem tak dvanásť! Ukáž, ja mám tiež dvanástku ruku." Nie je podstatné, či hráte hokej, podstatné je, že ruka vám v rukavici sedí, a viete čo to znamená. Úplne najviac ale vedie otázka "Koľko má tvoja hokejka flexov?" Flex je ohyb, a decká keď začínajú hrávaju prakticky s rovnými čepeľami. Keby vás chceli naozaj potrápiť, tak by chceli vedieť, aký flex má Malkin či Gagne.
Ale sú to deti, nezaujíma ich, či to viete vy, chcú sa pochváliť tým, že to vedia oni! Preto je najpodstatnejšie pre získanie ich dôvery - počúvať ich. To, že im poviete, že keď ešte nežili, existovala istá ruská raketa, ktorá zmietla Fínov na olympiáde piatimi gólmi, to ich život nezmení. Ale keď budete vidieť nadšené tváričky, ktoré sa po rozprávaní o Burem budú prekrikovať, aby vám niečo mohli povedať, to môže zmeniť ten váš.
Prvý deň som strávila s najstaršími. Na kresťanskej výchove hrali logickú hru, ktorá mala poprieť všeobecne uznávaný fakt, že športovci nebývajú veľmi inteligentní ľudia, a zároveň ich mala naučiť vďačnosti. Čo sa týka popierania faktu, v tíme boli dvaja chalani, ktorí na princíp prišli skôr ako vedúci, a tiež tam boli takí, ktorým to asi nedošlo ani po vysvetlení, svet sa teda naďalej môže zmietať v dileme, ako to vlastne je. Keby náhodou nemal čo robiť a chcel sa chvíľu zmietať v niečom ešte nezmyselnejšom, ako v doterajších otázkach života, vesmíru a vôbec.
Po ich tréningu na ľade mali tréning moji - najmladší. Pri predstavovaní kolegom - vedúcim, som si zvykla na frázu "Dominika, tá čo prišla neskôr." Keď sa ma ale jedno z decák pýtalo "Ahaaa, vy ste tá, čo mala prísť neskôr?" tak už som krútila očami a sľúbila si, že nabudúce prídem určite včas a poruším tým handzušovskú zásadu všade meškať. O rukaviciach, počte flexov (len niektoré deti namrzene opravovali spoluhráčov, že to nie sú flexy, ale flex) a šnúrkach do korčúľ, ktoré nosí Ovečkin, sme sa začali baviť až neskôr. Približne v čase, kedy som na decká už kričala na striedačke, keď spravili nejakú chybu, a oni len pozerali tými svojimi očami spoza košíka a prikyvovali, že nabudúce to spravia lepšie. Ohromná výhoda, pri deťoch - hokejistoch - môžete na nich kričať na tréningoch, a počas dňa potom ostávate pokojní.
Menili ma malí hokejisti, a každý večer ma menili aj svedectvá tých starších. Žasla som, akým spôsobom sú upravené tak, aby boli podané hokejovou cestou. Napríklad príbeh Dona Liesemera, ktorý prirovnal zmazanie hriechov k rolbe, ktorá maže z ľadu ryhy. Alebo prirovnanie Marka Osborna, ktorý hovoril o tom, že keď fauluje brankár a dostane trest, nemôže odísť na trestnú, musí sa zaňho obetovať niekto z hráčov. Tak, ako sa Ježiš obetoval za nás. Prekvapila ma ochota Laurieho Boschmana, ktorý po večernom programe stál v tme a jemnom vetríku, len aby odpovedal jednému z vedúcich na jeho otázku, hoci sa ju musel pýtať v piatich rôznych obmenách. Prekladala som im to, a aj keď už sme dospeli k záveru, a opakovali sme si, že sa chápeme, nebolo na hráčovi badať, že by ho v podstate úplne nepodstatná debata nejako zaťažovala. Tak ako som sa počas kempu menila ja, menili sa aj deti. Spočiatku bolo veľmi dôležité odvrátiť ich pozornosť od toho, že nie sú doma, aby nemysleli na rodičov a na to, ako je im za nimi smutno. Vadilo im modliť sa pred všetkými, ku koncu už sa pred obedom aj prekrikovali, pretože sa chceli modliť viacerí. Aj keď šlo len o vety typu "Ďakujem, že sa na tréningu nik nezranil... prosíme ťa o pekné počasie... prosím, aby sa na obede nik nezadrhol." alebo modlitba najstaršieho Daniela: "Ďakujeme ti za Ovečkina."
Nezabudnuteľným pre mna ostane aj zážitok z premietania filmu Miracle. Nielen preto, že o tomto filme aj o tom, čo opisuje, som už počula veľa, ale ešte som ho nevidela. Ale najmä preto, že prvý krát v živote som ho pozerala v sále plnej hokejistov. Pokrikovanie "Ju-es-ej! Ju-es-ej!" počas zápasu so Sovietmi, mexické vlny, tlieskanie, zavýjanie pri tvrdých hitoch a bučanie pri hlásení "Americký výber porazil druhý najlepší výber sveta, Československo, 7:3"
Ďakujem, že som mohla byť súčasťou tímu.
Venované Panterom, špeciálne Krabasovi, Martinovi, Boriskovi a Samčovi.
