Utorkom sa naplno odštartoval kemp svojim tradičným programom. Najstarší budíčkom na šiestu, aby po siedmej mohli vykorčuľovať na prvý tréning na ľade. Po takmer prebdenej noci (na to dusné počasie sa ťažko zvyká) som zvolila plán bé, a síce pospať si až do pauzy medzi raňajkami najstarších a stredných. Nerobiť vedúceho a napriek tomu mať v kempe určitú zodpovednosť je skvelá výhoda najmä v prípade raňajšieho spánku. Dopoludňajší ľad je hodinu a pol, takže som ešte stihla prísť pozrieť našu elitu, najskúsenejších hráčov od „žralokov". Po ľade či na striedačke už pobehoval Igor Pĺž so svojim delom, takže mi bolo jasné, že ja tu s foťákom budem zbytočne. Šup na suchý tréning so strednými.
Dryland je na hrisku základnej školy hneď za zimákom. A je tam neskutočné teplo. Malí chalani s jedným dievčaťom v tíme mali rozcvičku, šprinty, potom rozdelení do skupín basketbal či futbal s tenisákom. Spoznávala som decká a snažila sa ich výkony zvečniť.
Tým sa moje dopoludnie (pred deviatou!!!) končí, pretože som sa sľúbila do VIPky jednému z trénerov na pomoc s videami a fotkami; ak sedíte vo VIPke a máte znalosti, je jasné, že trnavský klub ich nejako využije vo svoj prospech. A zapracuje i na tom, aby sa vám odmenil. Žasnem, aké je to niekedy jednoduché.
Takže opäť „len" tri hodiny sedenia - a unavená, že som mala chuť niekoho poprosiť, aby ma v rámci kondičného tréningu na neďaleký hotel odniesol. Asi by som nechcela byť učiteľka, vysvetľovanie je niekedy naozaj náročné. Na obede za mnou podľa ďalšej dohody prišiel Igor. Prehodil mi do laptopu svoje snímky, aby som s nimi ďalej mohla pracovať. A že ich bolo požehnane, hrabala som sa v nich počas celého oddychu. Hoc som prikývla, že pôjdem so strednými na huddle a angličtinu, a ostanem pri rovnakej aktivite so všetkými skupinami, skončila som až počas večere. Len čo stretnem Paťa Mirgu, musím mu pripomenúť tú moju skvelú robotu...
Po večeri prvý plnohodnotný spoločný program. Do kempu nás prišiel navštíviť trnavský arcibiskup Róbert Bezák, rozprával deckám o svojich skúsenostiach so športom, ako chcel hrať karate ale rodičia ho nepustili, tak im hovoril, že chodí na basketbal, a aj tak trénoval karate, a sestra ho napráskala. Akoby stratil niť, a začal sa točiť okolo športu, až vyletela jedna maličká ruka hore, a nasledovala priama otázka: „Máte rád Ježiša?" Po smiechu arcibiskup pokračoval, ako sa dal na školu, a znova sa vrátil k športu a k jeho prirovnávaniu s duchovnom. Aj na športe je čosi kresťanské - fair play. Chalani prikyvovali, keď spomínal majstrovský futbalový zápas Ghany s Uruguajom. Zároveň je šport, samozrejme, fyzický - skúšanie, kam až sa dá zájsť, výzvy pre seba samého i pre tím ako taký. Na záver sa decká znova trochu rozbláznili, okrem iného sme hrali hru, pri ktorej Scott povedal nejaký výrok, a ak decká súhlasili, tak sa postavili, ak nie ostali sedieť. Vďaka tomu sme sa trochu lepšie spoznali, i keď v takom množstve to býva často neprehľadné. Celý čas som stála opretá o stenu a s úsmevom pozorovala, kto státím potvrdil, že čokoládová zmrzlina je lepšia ako jahodová, či sedením odmietol tvrdenie, že halušky sú lepšie ako špagety. Nemala som chuť nútiť svoje kolená do pohybu a zapájať sa do hry. Až tvrdenie „Crosby je lepší ako Ovečkin" ma dostalo na zem, reku už tam ostanem. Scott potom spravil riadny podraz, lebo povedal, že „futbal je lepší ako hokej". Ostal sedieť snáď len jediný - vedúci najmladších, čím si vyslúžil spŕšku bučania.
Na hoteli som deň zakončila krátkym spoznávaním so štrnásťročným juniorom (!) z Nových Zámkov. Chcel požičať papier, tak som mu vytrhla jeden zo svojich dosiek na poznámky. Mám ich olepené obrázkami Ovečkina. „Odkiaľ to máš také?" žasol Jožo, a potom ťukol do jedného z nich. „To som ja!" S úsmevom som pokrútila hlavou, ako dnes pri rozhovore s ním už toľkokrát... „O tri roky si tam dám teba, okej?" Zneistel, no prikývol, a tľapli sme si. „To keď budem tá jednotka draftu!"
foto: Igor Pĺž.
pokračovanie nabudúce...
