Strednú školu v Košiciach som prežila na internáte na Werferovej a nemôžem sa sťažovať. Už predtým som bola dosť samostatná, ale internátny život mi okrem tých uleteností, ktoré sme stvárali, dal aj iné. Napríklad...
Aj dnes pôjdeme spať zajtra?
Typická otázka na izbe, keď sme sa o jedenástej konečne dostali k zošitom. Na rovinu poviem, že študenti sú blbí. Prídu zo školy o tretej a namiesto toho, aby sa pripravili na ďalší deň, hodia sa na posteľ a spia, lebo to v noci nestihli. Zobudia sa na večeru, po ktorej hodiny preflákajú na iných izbách. Po desiatej majú stále pocit, že sa im ešte nebude chcieť spať, lebo veď "sme spali celé poobedie". Tak si teda sadnú k učeniu (ak vôbec) a ak je na druhý deň nedajbože písomka, tak pri zošitoch kysnú aj do štvrtej rána (či sa učia alebo do nich len pozerajú s myšlienkami plynúcimi po iných chodbičkách je už jedno). A najhoršie na tom je, že...
Je vysoko pravdepodobné, že ak večer nemôžeš spať, ráno zaspíš.
Celkom logické. Do tretej sa drvíte na test, alebo sa len tak zamilovane prehadzujete z jedného boka na druhý, poprípade sa bojíte zaspať, lebo čo keby sa zo skrine vymotal nejaký bubák. Alebo len tak kecáte so spolubývajúcou, lebo sa vám ešte nechce spať. Z toho jasne vyplýva, že ráno spať budete. Pridlho. Neplánovane. No a vysvetľujte v škole, že absenciu máte vďaka strašidlu (tomu v skrini, nie na vedľajšej posteli) ... A ak ste aj stihli vstať včas, takže stíhate ísť na raňajky, tak...
Nikdy never jedálnemu lístku, kuchárky si ho nečítajú.
Keď sme mali namiesto písaného džemu med, to som ešte zniesla. Sladké ako sladké. Ale keď sa tri dni tešíte na to, že dostanete jogurt, a namiesto toho vám dajú tanierik s rybacou pomazánkou, to zabolí. Ešte horšie to bývalo na obedoch, keď sa vám týždeň zbiehali sliny na špagety, a potom ste museli jesť zemiakový prívarok. Keď som raz počula, ako sa jedna kuchárka pýta druhej, čo sa varí na druhý deň a tá to nevedela, hoci jedálny lístok im visel nad hlavami, prestala som tie kecy čítať. Prekvapte ma, aj tak sa to asi nebude dať zjesť...
Nauč sa tváriť ako radiátor alebo lampa. Keby náhodou...
Tu ide o špecifický prípad kontrolovanej večierky - o desiatej musela byť tma a hovoto. Samozrejme, že ak ste sa poznali s "nočným" (ak ho robil ujo vašej spolužiačky, a teda rešpektoval, že vás o dvanástej kopla múza a vy ste sa rozhodli namaľovať si domácu úlohu), ktorý kontroloval, či sa po desiatej spí, tak to bolo v pohode. Horšie to bolo s tým, že som si o jednej zašla k telke, lebo bola nejaká NHLka, poprípade F1 - VC Brazílie, ktorá mi jednoducho nesmie ujsť... V tom prípade bolo potrebné stiahnuť zvuk na minimum (a prísť tak o všetky Malchárkove vtipy typu džejsn batn a zástavka v boxoch), takisto jas telky stiahnuť (lebo stena v spoločenskej miestnosti bola z časti sklenená), a potom už len veriť, že keď si vás nočný premeria baterkou, uverí, že na stoličke je v hŕbe diek len zabalený osamotený kaktus, ktorému nechávame na noc zapnutú telku, aby trochu povyrástol. Rozhodne však odporúčam, aby ste sa naučili vyzerať ako radiátor, pretože sa to môže v živote zísť - nie len na intráku, keď vám vpadne nejaká kontrola na izbovicu, ale aj vo vlaku, keď náhodou nemáte lístok, a podobne...
A na záver už len...
Jeden budík nikdy nestačí.
A ak patríte medzi individuá, ktoré sa zobudia hneď na prvé zvonenie mobilu, vstanú a idú do školy, tak ma to prosímvás naučte, mne nestačí ani desať pripomienok a dva budíky plus rádio, ja musím počuť, že niekto chodí po izbe a vidí, že JA ešte spím. Ach, a ako rada...
A ešte!
Odporúčam riadiť sa heslom "Ak chceš pravidlá porušovať, musíš ich najprv poznať."
