Keď som ho ukázala mamke, prekvapila ju jeho zvláštnosť. Vraj či aj ostatné sú také pekné. Ubezpečila som ju, že Hubert ma natoľko očaril, že ostatných som si poriadne nevšimla. A šla som mu dať trochu vody, aby prežil cestu do Košíc.
Celú cestu som ho mala na rukách. Sledovala som jeho jemné chĺpky a jeho zaspatú hlávku. Bol jednoducho rozkošný. Vo vlaku sme spolu čítali Šabacha a občas som mu niečo povedala. Ľudia naokolo sa naň len láskavo usmievali. Nodaj by nie, veď bol nádherný. Bola som si istá, že aj Peťka sa bude usmievať. "Si presne jej typ," tvrdila som Hubertovi, no on neodpovedal. Spal. Tak som ho nechala a čítala ďalej.
Spolu s ním som sa ponáhľala na električku. Utekať som s ním nemohla (a bez neho tiež nie), no aj pri rýchlej chôdzi mi v rukách zvláštne nadskakoval. Asi sa aj divil, čo tu robí a ako sa sem dostal.
Cestu prežil. Nemohla som sa dočkať, až ho Peťka uvidí. Dúfala som, že bude v izbe a ja vojdem a dám jej ho. No kľúče boli na vrátnici - Peťka príde až ráno. Asi oslavuje...
Dala som mu trochu vody a čakali sme do rána.
Tešila sa. A hneď sa aj pýtala, ako sa volá. Vravela som, že predbežne ho volám Hubert, no kľudne ho môže zmeniť, veď si na to ešte nezvykol. "Hubert? Môže byť," povedala a pohladila ho. Usmiala som sa na svojho Lukáška. Aj keď je Hubert super, Lukyho by som zaň nevymenila.
O týždeň, len čo som vošla do izby, Peťka ma smutným hlasom upozornila na to, že Hubert je chorý. Pribehla som k stolu. Nie!!
Náš tulipán mal spečenú hlavu. Jeho kvet, ešte nerozvitý, spálilo slnko. Zostal cez víkend na okne...
Listy boli v pohode, stále na okrajoch svetlejšie, ako vovnútri. No dosť ma to mrzelo. Tento rok už neuvidíme, ako kvitne. A tak sme sa na to tešili... :(
Zbohom, Hubert. Zase o rok ;)
Venované Lukáškovi, môjmu skvelému bambusu.
Hokejoví znalci, hádajte, podľa koho dostal meno? :)
