Joseph Heller - Hlava XXII

Vyslali za mnou chlapíka, len aby sa presvedčil, či mám naozaj jednu nohu amputovanú a či som bezmocne pripútaný na lôžko nevyliečiteľným kĺbovým reumatizmom.

Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum. Hlava XXII stanovovala, že starosť o vlastnú bezpečnosť tvárou v tvár bezprostrednému a ozajstnému nebezpečenstvu je prejavom zdravého rozumu. Orr bol blázon a mohli ho preradiť. Stačilo iba požiadať o to; ale len čo by to urobil, nebol by viac bláznom a musel by si odkrútiť ďalšie nálety. Orr by bol blázon, keby šiel na ďalšie nálety, a bol by normálny, keby tak neurobil, ale ako normánly by si ich musel odlietať.

Na každého, s kým sa zoznámil, zapôsobil hlbokým dojmom tým, že v ňom nezanechal nijaký dojem.

O polnoci Yossarian zaklopal na drevo, tri razy si odpľul, prikradol sa k mape a posunul čiaru bombardovania za Bolognu.

Plukovník ho mlčky a sadisticky mučil dlhým kosým zlým a nenávistným pohľadom.

"Rež," povedal lekár.
"Rež ty," povedal druhý lekár.
"Len nijaké rezanie," povedal Yossarian meravým, neposlušným jazykom.
"Pozri, kto sa nám do toho mieša," sťažoval sa jeden z lekárov. "Ešte ten nám tu bude frflať. Tak operujeme, či nie?"
"Operovať netreba," namietal druhý. "Nie je to nič vážne. Stačí zastaviť krvácanie, vyčistiť ranu a urobiť pár stehov."
"Škoda, ja som ešte v živote neoperoval. Ktoré je skalpel? Toto?"
"Nie, tento. Keď tak veľmi chceš, tak sa do toho daj. Otvor ho."
"Takto?"
"Tam nie, ty somár!"

"Čo myslíš, máme mu zachrániť život? Mohli by nám to zazlievať."
"Operujme ho," povedal druhý. "Otvorme ho a raz navždy si ho overme. Sťažuje sa na pečeň. Na tejto snímke ju má strašne malú."
"To je podžalúdková žľaza, ty blázon. Pečeň je toto."
"Figu borovú. To je srdce. Stavím sa o päť centov, že toto je pečeň. Otvoríme ho a pozrieme sa. Mám si najprv umyť ruky?"

"Prečo by to robil?" - - - "A prečo robia to ostatné?"

Čo je to za všivavý svet? Ktovie, koľko bedárov by sa túto noc našlo aj v jeho blahobytnej vlasti, koľké domovy sú iba chatrče, koľko manželov je spitých a koľko manželiek zbitých. Koľko by sa tam našlo zotročených, ubiedených a opustených detí? Koľko rodín hladuje, lebo nemajú ani na jedlo? Koľko je tam zlomených sŕdc! Koľko ľudí spácha túto noc samovraždu, koľko ľudí zošalie? Koľko švábov a domácich pánov bude triumfovať? Koľko víťazov bude porazených, koľko úspechov sa zmení v neúspech, koľko boháčov príde na mizinu? Koľko chytrákov je vlastne hlúpych? Koľké happyendy sú vlastne tragédiou? Koľkí počestní ľudia sú podvodníkmi, koľkí odvážni sú zbabelcami, koľkí verní sú zradcami, koľko kňazov je skorumpovaných, koľko dôveryhodných ľudí zapredalo dušu za mizerný groš darebákom, koľkí dušu nikdy nemali? Koľko úzkych a roných chodníkov je chodníčkami neprávosti? Koľko najlepších rodín je vlastne tým najhorším a koľko dobrých ľudí je vlastne zlých? Keby ich človek všetkých spočítal a potom oddelil od ostatných, zostal by tu možno iba s deťmi a možno len s Albertom Einsteinom a dákym starým huslistom či sochárom.