Kľudne si hovorte, že preháňam. Že šteňa nie je človek, a že tu bol aj tak len dva mesiace a skoro som ho nevidela, keďže väčšinu času som v škole. Alebo že ich máme doma ešte sedem (Artur šiel pár hodín po prvom tiež preč). Alebo mi propomeňte tie škrabance na rukách a tisíce mláčok, ktoré bolo treba utrieť, či celodenné behanie po obývačke za účelom uchrániť čo najviac kusov nábytku pred útokom zubami.
Ale Agu nie je obyčajné šteňa. Pre mňa nie. Bola som prvá ktorá ho videla na svete a bola som pri tom sama. Naozaj krásny zážitok. Bol posledný, ako jediný sa narodil až v nedeľu, siedmeho decembra. Nevedeli sme, či Cathy ešte nejaké šteňa v sebe má. Všetky už narodené boli v košíku a ona ležala vedľa. Posledná sučka, Ayla, sa narodila v čase 23:50 a tak sa o štvrť na jednu moja mama zdvihla, a prenechala mi stráženie. Ak by sa niečo dialo mám ju zavolať, bude dole v kuchyni. A ja som sedela v ohrade spolu s našim pokladom, našim vianočným darčekom. A myslela som si, že už nič nebude. Že Cathy zaspí, alebo začne ňufákom šmátrať po svojich deťoch. Ale po pol jednej sa zas začala vrtieť a tváriť zvláštne a tak to vyzeralo, že predsa príde na svet ešte jedno. Prišlo. Ten malý uzlík spočiatku vyzerá akoby ani nedýchal. Vzala som ho do rúk a dovolila Cathy aby ho pár krát oblizla, na čo sa Agu trošku pozviechal. Stále žiadne kňučanie. Konečne prišla mamča, volala som ju už dlhšie ale zrejme ma nebolo počuť. Mokrý Agu mi ležal v dlaniach a tváril sa tak neskutočne zúbožene, že mi okamžite prirástol k srdcu a už vtedy som vedela, že keď si ho niekto odnesie tak mi bude za ním smutno.
Odvážili sme ho, bol najmenší, 340 gramov. Keď dnes odchádzal mal viac ako desať krát toľko. Vošiel sa mi pohodlne do dvoch dlaní, teraz mi príde, že jeho hlava samotná je len o málo menšia. Videla som ho rásť prvé dva mesiace. A keď ho stretneme na nejakej výstave alebo keď k nám príde na návštevu, už to bude zas o niečo väčší a silnejší pes. A možno o štyri roky z neho bude šampión a jeho fotky budú vycapené na nejakej špeciálnej stránke. A to všetko z toho klbka, ktoré mi mokré ležalo tej noci v rukách a nevedelo, či už môže dýchať samo a či to kam ho dávam sú jeho súrodenci a ten jazyk či je jeho mamy... Z toho klbka, ktoré mi usilovne hrýzlo prsty a keď som nedala pozor aj stôl, gauč, vysávač či káble. Z tej štvornohej potvorky, ktorá so záujmom oňuchávala sneh a preťahovala sa o kus látky či plyšovú hračku. Dva mesiace. Bez pár hodín osem týždňov. A ja som stála na terase s Arturom na rukách a pozerala, ako si Agu balí kufre, berie si deku s vôňou súrodencov, obľúbenú hračku, ako sa cez sklo okien auta pozerá späť na dom, kde sa narodil. Len osem týždňov, a takto mi prirástol k srdcu!
