Áno, sneh milujem. Nielen preto, že vďaka nemu sme často meškali do školy - na základnej, štyridsať dedinských detí sa šlo od radosti pominúť, keď autobus meškal. Mal mať príchod tak 7:20, a keď do ôsmej neprišiel, šli sme domov. Tých štyridsať minút bola vždy zábava. A zima, ale to nám nevadilo, veď sme meškali do školy. Niektorí šli autobusom 9:45, a niektorí vôbec. :)
A čo zimné chvíle strávené na kopcoch - sánky, lyže, boby, mechy naplnené slamou, úplne najlepšie bolo spúšťať sa len tak nasucho - a mamky sa potom divili, prečo máme vždy vydraté kombinézy... Radi sme sa hrali na tučniakov - to sa spustíte doel kopcom po bruchu, dolu hlavou.
A stavanie snehuliakov. Nielen klasickí trojguľoví, ale aj zajačiky, húsenice, psy, ľudia... Zbožňujem, keď sa v zime prejdem po dedine a v každom dvore má svoje miesto originálny snehuliak.
A nielen snehuliaci, čo takto bunkre? A iglú. U nás na dvore to bola pohoda - keď sa totiž nazhŕňal sneh z cesta na jednu kopu, vytvoril sa dlhý tunel, do ktorého sme si len vydlabali miestnosti...
Skákanie do lavín? Žiaden problém. Nebojte sa, nič nebezpečné, i keď sme už neraz niekoho vyťahovali zo snehu, keď skočil zle a lavína sa nestrhla. Opakujem, nič nebezpečné, tie lavíny sú vlastne len kusy snehu na strmom, veľmi strmom kopci, ktorý však nie je natoľko vysoký, aby sme sa mohli niečoho báť.
Ale predovšetkým milujem sneh kvôli snehovým vločkám - a ich originalite. Každá, každučká snehová vločka je iná, nie je to úžasné? Keď sa pozriem na Vysoké Tatry, v zime celé biele, zasnežené, a uvedomím si, aké obrovské množstvo vločiek tam je, a naozaj každá je iná...
Milujem sneh a milujem zimu. Dnes sneží, do zajtra sa to zrejme roztopí, no to nevadí. Začínajú sa najkrajšie dni môjho roka :)))
