„Niekedy napíšem o sebe viac ako by som hádam mal a ľutujem to. Potom dostanem mail, v ktorom mi neznámy človek hovorí, že píšem presne tak, ako to cíti. Preto to má zmysel." napísal Samuel Marec v jednom zo svojich spotov (ktoré sa mi, čuduj sa svete, veľmi dobre čítajú. ale nebudem neznámou, ktorá o tom napíše do mailu, píšem to sem)
A aj preto som sa rozhodla, že budem naďalej písať o sebe. O mojich myšlienkach, o mojich zážitkoch, o živote. Pretože aj banality všedného života môžu byť zaujímavé. A ja nepíšem blog kvôli karme a kvôli tomu, aby som odhalila fantastické pikošky. Blog je mojim „denníkom", s tým rozdielom, že tento denník, tieto myšlienky, sa stávajú verejnými a prístupnými bežným čitateľom (k môjmu naozajstnému denníku sa len tak nedostanete ;))
Dnes mi trochu skazili môj obľúbený predmet. Obľúbený vďaka skvelému prednášajúcemu. Teória a dejiny masovej komunikácie sa začala neskôr pre snehovú kalamitu (omg, v Trnave a Bratislave kalamita pri dvoch až piatich centimetroch, odporúčam prežiť zimu v Tatrách a naučiť sa, čo to znamená snehová kalamita!!!) a musela sa skôr skončiť, pretože po nej sme očakávali prezidentskú návštevu (takže už na prednáške bol prednášajúci mierne prekvapený, že mu do publika pribudlo pár ochrankárov ktorí si s prísnym pohľadom premeriavali každý záhyb ťažkého závesu, či sa v ňom náhodou neskrýva terorista). Ale aj tých pár minút, ako už tradične, stálo za to. Počúvali sme úryvok rozhlasového vysielania z 21. augusta 1968. Také zimomriavky som už dávno nemala. A aj z tak krátkeho času docent Jenča vyťažil maximum. Jenča rulz!
Irituje ma, ako si z nás vodiči autobusov robia dobrý deň. Nastupujem na začiatočnej zastávke a tie potvory sa delia na dve skupiny - keď je v rozpise napísaný čas 7:05, tak buď pristavia autobus o siedmej, aby do piatich minút stihli odísť, alebo 7:05 ešte len otvárajú dvere. Vyberte si, buď budete mrznúť v tom odpornom vetrisku (neviem prečo sa všetky ulice tu nevolajú Veterná. Ale aj Sibírska má čosi do seba...), alebo vám ten autobus ujde. A ja naozaj neviem prísť ani načas, ani v prestihu. Čo už, budem chodiť pešo...
Chcela by som vedieť, prečo sa hovorí „vysmiaty ako lečo". Vždy keď robím lečo tak sa z toho smejem, ale to lečo nie. To lečo sa dusí a buble a vonia, ale nevyškiera sa na mňa. No dobre, niekedy, ale zas nechcem, aby ste si o mne mysleli, že som blázon alebočo. Ale zas sa nevyškiera tak často, aby z toho vznikla takáto veta. No povedzte, keď sa na vás niekto usmieva, vyzerá ako lečo???
Zaujalo ma, akí boli dnes ochrankári v škole milí. Vedeli sme dopredu, že nás vypracú z miestnosti, veď keď k vám ide prezident, musí byť všetko stopercentné (alebo aspoň 81), tak by sa dalo predpokladať, že tam naklušú a zjazdia nás, čo tam ešte stále robíme. Ale pán s holou hlavou do ktorého by ste OKAMŽITE povedali že je minimálne špeciálny policajt, nás s vľúdnym hlasom požiadal, aby sme opustili miestnosť. Bundy si v nej môžeme nechať, ale tašky by sme si mohli odložiť niekam do zborovne. Haha, chcela som zdrhnúť hneď po Jenčovi tak som si tašku nechala pri sebe. Myslela som, že s tým bude nejaký problém a že budem musieť vysvetľovať, prečo nie som ochotná ostať na diskusii s prezidentom. A vysvetľujte to gorile... Mám s nimi trochu skúsenosti, ale predsa, tie pierka (niektorí sú aj riadne namakaní, ale našťastie všetkých poznám a viem že ma nezmlátia), ktoré pracujú v našej hokejovej „aréne" to je niečo iné, ako profesionálne vycvičený (aspoň tak vyzeral, neviem ako je na tom čo sa tohto týka náš štát) ochrankár s baterkou v ruke. A takou baterkou vás môže aj ovaliť po hlave. Aj po tom mieste, ktoré keď stlačí tak ste v momente tuhí. Nehovorte, že ste to nevideli v Simpsonovcoch!
Ale aby som prešla k veci... Absolútne žiaden problém. Otvorila som tašku, lebo som vedela, že tak to majú tí chlapíci radi a dovolila mu, aby sa mi poprehŕňal v zošitoch a knihách (teraz keď tak premýšľam, musela som vyzerať ako vzorný študent. A pritom knihy aj zošity so sebou nosím, aby som sa na prednáškach nenudila :P). Dôkladne si na ne posvietil (tou baterkou) a požiadal ma, aby som otvorila aj to malé vrecko vpredu. Zaleskol sa tam foťák a mňa úplne automaticky napadlo, aby som vytiahla press preukaz, aby mi foťák nezhabali. Tomu sa hovorí profesionálna deformácia. Takéto asociácie...
Mám rada, ako v knižnici vŕzga dlážka. Trochu ma sklamalo, že je tam lino, nemám rada lino. Ale niekde vykúkajú staré drevené parkety a dosky. A tak ako ovoniavam knihy, niekedy mám chuť ľahnúť si na zem a ovoňať to drevo. Asi by som bola sklamaná, tak to radšej zatiaľ nespravím. Tak ako keď som vtedy nepohladkala Lea Albusa na Spiši. Povedala som si, že nabudúce. A tak viem, že raz sa tam ešte vrátim, aby som ho mohla pohladkať.
A mám rada, keď som v knižnici a je tam naozaj ticho, ako v knižnici. Už to nie je také ako kedysi, pretože pri vypožičiavaní kódy pípajú a vy stojac medzi regálmi máte pocit, že ste v obchode (možno aj vďaka tým regálom). Ale knižnica je miesto, kde má byť počuť (no, dajme tomu, že okrem toho pípania) len šumenie kníh a vŕzganie drevených dosák v podlahe. Možno je môj pohľad ovplyvnený tým kde som vyrástla. Že keď som sa rozprávala s niekým kto stál tri metre odo mňa, knihovníčka so zdeseným pssssst nás zakaždým zahriakla. A minulý týždeň... „Mám. Biela veľryba, tak? Čo mám hľadať ďalšie?" „Norman Mailer, Nahí a mŕtvi." „To bude nejaká úchylnosť, čo?" „Máme niečo v poézii?" „Aj mne niečo nechajte!"
Naozaj som len ja bola vychovávaná tak, že knihy ktoré si idem s piatimi spolužiakmi vyhľadať si delíme ešte pred vstupom do knižnice a porovnávame si ich v najväčšej tichosti a aspoň pol metra od seba, a nehulákame po sebe cez celé oddelenie beletrie? Alebo je to tu normálne, to len ja som vyrástla v jednej divnej (pardon, troch) zaprášenej knižnici???
Premýšľam. Či má tento spot nejaký zmysel.
fotku v perexe som vygúglila. odporúčam čeknúť, jou. http://www.fondmyslienka.sk/rozpravka.html
