7:08 a ja už zamykám vchod, no fíha, Handzušová, dnes ti to naozaj vyšlo! Peťo ešte nie je ani v garáži keď otváram bránu a usmievam sa na Cathy, ktorá už pochopila, že dnes je znova ten deň, kedy musím odísť a potom sa vrátiť, aby mohla skákať od radosti. Najlepší pocit na svete nastáva, keď sa zase začneš cítiť dobre po tom, čo ti bolo príšerne. 7:10 a Peťo v aute vychádza na cestu. Všetko je super, Slnko sa na nás usmieva, výhľadu na Tatry nezavadzajú žiadne mraky, takto ráno aj vietor ešte spí. A dnes mu ani nezávidím. Dnes je mi fajn.
Peťo v snahe vyhodiť ma bližšie k pracovisku ma zaviezol až k pošte. Problém bol, že k hlavnej, ale ja robím na pošte 2. Veď to nevadí, mám ešte desať minút, tak to strihnem naokolo, cez mesto, zastavím sa v tom malom Fornetti obchodíku a kúpim si ten mňamkový veľký syrový, ktorý som mala naposledy v Košiciach v treťom ročníku (potom ich tam prestali vyrábať). V Poprade je trošku pod mrakom, ale veď to sa vyčasí. Hlavne že nie je zima. Obchodík bol zatvorený, no do kelu, tak som si spravila skvelú obchádzku. Dobre, je mi fajn, no tak som sa prešla, na námestí som už dávno nebola. Mierim späť na severozápad a cez mestský park okolo spiaceho bezdomovca až na poštu. Meškám. Super. Ale veď čo, celý týždeň som chodievala skôr. Tak si to môžem dovoliť.
S úsmevom na tvári sa blížim k mojej štvorici. Inak ako s úsmevom sa k nim ani nedá. Aké je však moje prekvapenie, keď vidím, že už sú tam všetci? Baby predsa zvyknú chodiť až na ôsmu a až po mne. Dnes prišli na siedmu, aha... A prečo nik nesedí na svojom mieste, ale sú nejako posunutí a mne ostalo to nechcené v rohu, kde je ten zlý stôl pod ktorý sa nedajú dať nohy? Aha, lebo Fredy si myslel, že som v zahraničí... Pomýlil si ma s inou Dominikou... Ach jo... No tak nič, aspoň vyskúšam aké to je, keď mi v práci niečo vadí. Že ja tu nemám stoličku? Ešte tu nie som ani desať minút a už je všetko iné ako pred dvoma dňami. To všetko tá dovolenka, keby som tu včera bola, nič z toho by sa nestalo. No nič, tak si vezmem nejakú z toho rohu, kde robia tie baby, ktoré sa už tri dni neukázali. Moment, niekto po mne kričí... A, pani vedúca. Že tam niekto sedí? Aha, dievčatá... Ešte prídu... No jo, tak ja si sadnem na tú rozheganú, ktorá každú chvíľu padá. Budem sa tváriť že sedím. Veď dnes končí turnus a na ten ďalší si ukradnem lepší flek. Som v pohode, mám obálky, mám letáky, môžem robiť.
Čenka priznáva, že som včera Fredymu chýbala, nemal s ním kto rozoberať hokejové veci. No to je milé, hneď sme dohnali zameškané rozhovorom o prípravnom zápase vo Zvolene a s tým spojené novinky ohľadom Pasiuta a Krotáka. Dnes končí turnus a my sme hodili tipy, kedy asi skončíme. Čenka tvrdí, že o druhej, Ajka že o pol tretej. Fredy že až po tretej a Tina je medzi Ajkou a Fredym. Ja som bola za to, že dnes to tak rýchlo nepôjde. Včera vraj boli dokonca v sklze. Wow, jeden deň tu nie som a už meškajú?! A potom sme už hrali Kontakt, stolička sa tvárila že drží, obálok ubúdalo, ale... Ale letákov tiež.
Teta vedúca sa vybrala na obhliadku, mala v tvári, že nám ide niečo zdeliť. "Mládež, chcete dnes končiť? Tak pridajte, lebo my tiež!!!" Fíha. Robíme pomaly? To je ináč zvláštne, že teta si vždy vie nájsť niečo, na čo sa dá kričať. Ešte chápem, keď kričí na to, že nechávame za sebou neporiadok (raz baby nechali letáky na stole a odišli, že to ráno dokončia. chyba, mali to dať do prepravky), alebo že zabúdame papieriky na oknách (stane sa, čo už. odvtedy ich skladujeme radšej v mojom ruksaku), alebo že zbytočne míňame špagát (odvtedy ho striháme tak, že sa dá ledva zaviazať). Ale úplne najradšej mám hlášku zo začiatku mesiaca. Dohovárali mi, aby som robila pomalšie, že sa zbytočne ponáhľam. Sorry, pomalšie to robiť neviem. Tak som si vytiahla knihu a popri práci som čítala, takže sa mi podarilo dosiahnuť žiadané tempo. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi ktosi zaklapol knihu s tým, že mám radšej robiť a že "sa nemám flákať, ale riadne si švihnúť." Páni, aj som ústa zabudla zatvoriť, ale poučená minulými skúsenosťami, prikývla som a robila ďalej. Nikdy, nikdy sa nevzpierajte tejto tete. Dá vám to zhltnúť neskôr. Ona nezabúda...
Takže nám pripomenula, aby sme pridali, lebo chcú ešte dnes skončiť turnus. Pípla som, že už nám dochádzajú letáky a v sklade žiadne nie sú, či by mohla objednať ďalšiu várku. "Nie, najprv dokončíte tieto, aby som vedela koľko letákov treba. Ja nebudem volať šoférovi po letáky, ktoré nám tu potom ostanú a on ich bude musieť brať späť..." Okay. Vy ste tu šéf... Dokončili sme svoju várku a pol hodiny čakali, kým dôjde nová. Došlo dvadsať balení. Hm, toto bude málo, pomyslela som si, ale som ticho. Ja tu len pracujem.
Znova sa minuli a znova bolo treba volať. "To už nemá jedno, či ich objedná viac a potom ich odvezie, alebo či ich bude objednávať štyri krát?" brnkla Tina klinec po hlavičke, ale čo už, pravdu má vždy náčelník, hovorí Cimrman a tak buď ticho a makaj. Na ďalšie letáky sme čakali vyše hodiny, a to už bolo po druhej, Čenka sa lúčil s vidinou vyhratého lízatka (ehm, alebo lízanky) a ja s Fredym sme sa bavili tým, že sme baby skúšali otázky z dejín, geografie a športu ("Kto vyhral tento rok Stanley Cup?" "Federer!!!" "Aha, no dobre, tak od začiatku - v akom športe sa dá vyhrať Stanley Cup?" "Jáj, sorry, Federer vyhral Davis Cup, to je tenis, trochu som si to pomýlila... Hm, v golfe?") ("Koľko mechanikov je potrebných pre zástavku v boxoch F1?" "Žeby šesť?" "No, už máš vymenené dve kolesá, tak pridaj..." "Aha, no tak potom to bude dvanásť!"). Potom sme s Fredym ešte písali americké štáty. On mal 44, ja 48. Ja som mala tých šesť ktoré zabudol on a on zase moje dva, takže spolu sme to zvládli. Keď konečne dorazili letáky (a zdalo sa, že ich bude dosť), vrhli sme sa na dokončievanie. Šlo nám to od ruky a hnev, ktorý vo mne narastal voči tete, ktorá si nevie zorganizovať prácu unikal ako para. Ale potom...
Ostalo nám už len pár smerov na dokončenie a letáky už neboli. Dokonca sme skúšali kradnúť aj odvedľa, ale stále sme mali viac obálok ako letákov. A potom sa to stalo - letáky zmizli a obálky stále boli. Už zase. Priskočila k nám teta z vedľajšieho stola, a spolu sme spočítali koľko je obálok. U nás ich bolo 240 a tri baby v rohu mali 160. Dokopy sme potrebovali 400 letákov, teda dve balenia. Na vedľajšom stole a vzadu boli ešte ďalšie nedoplnené obálky. Sedeli sme teda asi dvadsať minút, pričom milá teta, ktorá počítala s nami sa medzitým aspoň päťkrát oháňala frázou, že 'dievčatám tam vzadu treba ešte 400 letákov'. Keď nám konečne povedali, že na dnes tej legrácie bolo dosť a že môžme ísť domov, Fredy si všimol, že baby z rohu odniesli obálky tete vedúcej (ktorá je mimochodom s nimi akosi rodinne spriaznená, takže je na ne neustále milá). Prikázal Tine, aby tam odniesla aj tie naše, aby sme z toho nemali zase zle. Tina sa poslušne zdvihla a my sme v napätí čakali, čo bude. Samozrejme, že sa teta naštvala. Prečo sme nepovedali, že ešte máme prázdne smery? Prečo sme jej to doniesli až teraz?? No ako k tomu ona teraz príde, hááá????
Vybuchla ona a mala som chuť vybuchnúť aj ja. Ešteže s tými obálkami šla Tina, lebo keby som ich niesla ja, dnes som asi nielen bez brigády, ale asi aj zažalovaná za napadnutie. Zatiaľ som len zúrivo sedela na stoličke, div podomnou nespadla, a držiac v ruke puk, ktorým si pomáham pri skladaní letákov som chystala atentát na tetu vedúcu. Baby ma odhovorili (týmto im ďakujem). Tak naštvaná som ešte z pošty neodchádzala (hoci hnev mnou lomcuje minimálne dvakrát za pracovný deň).
Šla som k našim do firmy, lebo do odchodu autobusu sa mi nechcelo čakať na zastávke. Keď som sa o hodinu chystala odísť domov, riadne ma prekvapilo, že v ruksaku nemám peňaženku. Určite som si ju nenechala doma, veď na pošte som sa pozerala, kedy mi ide najbližší autobus, jasné, pošta, určite zostala tam. Bola som úplne mimo, v živote som si nikde nikdy nezabudla peňaženku. Stalo sa mi to prvý krát. A štvala som sa, prečo som si peniaze nechcela vybrať skôr, stojím tu už desať minút, mohla som byť aj späť z pošty. Nie, ja musím čakať, kým príde autobus sem a až potom zistiť, že doňho nenastúpim... Ach jo, čím som si toto zaslúžila?! Veď dnes to vyzeralo celkom nádejne... Spomínam na Wesserov článok . Kráčam k pošte a dúfam, že ak je zamknuté, tak mi tety zo skutočnej pošty odomknú a premýšľam, čo budem robiť kým pôjde najbližší autobus. Hmmm, vonku je celkom pekne...
