Pravidelne si prechádzam denný program a v mysli zaznačujem, kde všade by som sa mohla objaviť a pofotiť. Ľad je po pár minútach powerskatingu ráno zahmlený, takže je zbytočné tam chodiť na zápasy, ktoré sú ku koncu deväťdesiatminútového tréningu. Vtedy sa dajú fotiť maximálne tak chalani na striedačke. S mojim objektívom to najlepšie ide na suchých tréningoch, chapel, či na huddle spojenom s angličtinou, ktoré sa decká učia v interiéri. Regeneráciu na kúpalisku som vypustila úplne, pre mňa bolo rege sadnúť si za počítať, pustiť hudbu alebo Stargate a upravovať zábery. Ako správne poznamenal raz na večeri Tomáš - zabudla som na jednu z najpodstatnejších vecí, ktoré kemp charakterizujú - návštevy McDonaldu. Tak to už raz chodí, hokej v Trnave pre decká asociuje McDonald's, ktorý v tomto meste vyrástol rovno vedľa zimáku. V stredu som trochu zaspala. Keď som po prebudení zbadala čas na displeji mobilu, ďakovala som Bohu, že to že som ešte v posteli nie je vôbec zlé a nikam nemeškám. Len pre porovnanie - včera som sa o takomto čase presúvala zo suchého tréningu do VIPky na „doučovanie". Nebola som si istá, či mi ešte niekto dá raňajky, tak som zhltla jablko a šla do mesta navštíviť bankomat. Cestou späť som mala v pláne odfotiť zimný štadión - bo to treba, do zbierky. Krátko na to mi volal Jonny, že keď budem mať cestu okolo, mala by som sa staviť vo VIPke, aby sme spolu prebrali nejaké veci. Vyzeralo to akoby som sa práve vracala zo suchého od stredných.
Kým tí sa prezliekali do výstroje, prebrali sme s vedúcim vedúcich strategické kroky k zlepšeniu záberov. Znova ma pohľadom zachytil pán tréner Mišura, sediaci v rohu VIPky na gaučíku, obľúbenom to mieste na oddych, a dohodol si stretnutie na pol druhú - druhý deň mojej sezóny, druhý deň na zimáku, a už sa mi rysuje nový džob... Po desiatej som sa konečne dostala na ľad. V šľapkách sa mi po ňom pohybovalo výborne (v teniskách sa tam riadne šmýka), Bohuš ma len upozornil, aby som si dala pozor na prsty, lebo ma o ne niektorý z prckov korčuľami pripraví. Fotila som „jastrabov" na powerskatingu (technika ako sa na ľade pohybovať čo najefektívnejšie s vynaložením minimálnej námahy, vedená bývalou krasokorčuliarkou, Christy Liesemer), cvičenia robili po dĺžke klziska a po chvíli sa s hráčmi presúvala aj hmla, tak som šla odtiaľ preč. Keď objektív zaostrí na opar namiesto hráča, už je zle.
Po obede a rokovaní opäť na ľad - tentokrát na tréning najstarších „žralokov". Drilovali prihrávky a streľbu na bránu. Ak sa nájazd nevydaril, prevádzalo sa tradičné „daj si" - desať, dvadsať či päťdesiat klikov, drepov, a podobne. U mladších som toto na ľade nevidela, no mimo zimák to rovnako rada na deckách praktizujem. Je to výborný trest. Ako povedal Jožkovi jeden z mladých hráčov: „Aspoň mi narástli svaly, a zapamätám si, že to robiť nemám." Pred večerou som absolvovala ešte tréning stredných. Brácho bol znova na korčuliach, zdržiavala som sa teda pri ňom. Prekladal brankárom Chica Rescha, ktorý ich trénoval. Chico je fantastický človek nielen na ľade. Tam bráchovi prízvukoval, že ma má ochraňovať, nech ma netrafí nejaký zatúlaný puk. On má sestier päť...
Večer na chapel mal hlavné slovo práve Chico. Deckám predniesol štyri posolstvá v štyroch hraných príbehoch. Najviac zapôsobil určite príbeh so „sudom pary", na úvod však uzemnil decká spomienkou, ktorou ich poučil, že musia dávať pozor a venovať mu pozornosť. Keď hrali jeho Islanders v play-off proti Torontu, a tréner mal v kabíne predzápasový pokec v rámci nabudenia hráčov do zápasu, Chico sa zapozeral do časáku, ktorý mal položený pred sebou na zemi. Tréner zrazu stíchol, čo ho prinútilo dvihnúť hlavu. „Chico, vidím, že ťa to nezaujíma. Dnes si zápas pozrieš zo striedačky." Nielenže prišiel o zápas, stratil aj rešpekt trénera a spoluhráčov. Len preto, že nedával pozor. Myslíte, že ešte niekto v hľadisku vyrušoval? Nie, každé oko bolo upreté na Chica, ktorému príbehy prekladal usmievavý Marek.
Publikum opäť rozvášnila historka so sudom pary. Keď mal Chico dvanásť rokov a hrával za juniorov, bolo preň obrovskou poctou hrať s tak starými chalanmi, a veľmi sa im chcel zapáčiť. Urobil by pre nich čokoľvek, stal sa tak poskokom, nosil hokejky, šiel do kabíny po pásku keď bolo treba, o čo si starší hráč zažiadal, to splnil. Vtedy ešte čepeľ hokejky bola rovná, a ak si ju hráč chcel zahnúť, vložil ju do horúcej vody a ohýbal tlakom nôh. Raz jeden z juniorov zavolal Chica a podal mu sud, aby doniesol paru z nejakej inej šatne, lebo im došla. Chico nadšene vyskočil a so sudom utekal do inej šatne, kde stretol jedného z trénerov. „Mohli by ste mi dať nejakú z vašej pary do tohto suda? Nám v kabíne došla!" Tréner mykol plecom, odišiel do svojej šatne a o chvíľu Chicovi sud vrátil. Celý šťastný utekal malý Chico späť k juniorom a podal sud chalanovi, ktorý ho s ním poslal preč. Ten sa doň pozrel a hovorí: „Chico! Po ceste ti para musela niekam spadnúť, ja tu žiadnu nevidím!" Ostatní sa začali smiať a Chico pochopil, že si robia z neho srandu.
