Vstávala som spolu s prvou, najstaršou skupinou, ktorá má hneď po raňajkách ľad. Tuším Paťo nadhodil, sediac na schodoch, na piatom poschodí, kde sme sa čakali, že tí maličkí teraz ešte spokojne spia. Nadávala som na krasokorčuliarky, čo len škrabú ľad, a vynútili si cez obed priestor na hlavnej ploche, takže nám sa program poposúval a museli sme vstávať tak skoro. Maličkí, dokonca i strední hokejisti spokojne spali aj keď sme najstarších vyprevadili do šatní, na moje prekvapenie z ľadu práve schádzali maličké krasokorčuliarky. Museli vstávať ešte skôr ako my, aby sa im ušlo miesto. Čo mi ale nejde do hlavy, že keď sa na ľad na hodinový tréning vojde tridsať hokejistov, prečo sa naň nevojde na dve hodiny viac ako šesť násťročných krasokorčuliariek pod vedením čáva s pritepleným hlasom.
Po nafotení rozcvičky a powerskatingu som striedala prítomnosť na striedačke s ohriatím a pitným režimom vo VIPke. Ešte než sa skončil ľad žralokom, jastrabi mali suchý tréning, kvôli horúcemu počasiu a vďaka riaditeľovi štadióna, ktorý nám vyšiel v tomto v ústrety - na vedľajšej ploche. Vyzlečení hrali proti oblečeným futbal. Tréner Vlado po čase cvičenie upravil, a tímy prehodil - ktorí boli vyzlečení mali nahodiť tričká a opačne. Peťa, ktorá hrávala vždy v oblečených, sa vyľakala „aj ja?" S bráchom sme sa presne na tomto smiali v prvý deň suchého tréningu, a predsa na to došlo...
Potom som vedúcich opustila. Majú na starosti decká, tréneri odovzdávajú skúsenosti. Ja som odovzdávala tie svoje pánovi trénerovi Mišurovi. Tretí deň po sebe som ho doučovala nejakým webovým veciam. Dryland starších a ľad stredných mi tak ušiel. Na obed som sa dostala až so strednými, ktorí ho mali v programe ako poslední. Ako naschvál, raňajky s prvými, obed s poslednými... Strategicky som si sadla k Bulharom. Brácho mal po obede odchádzať domov za inými povinnosťami, a ja som sľúbila, že spravím miesto neho náhradu. Ani nie tak ako vedúci, skupinku viedla východniarska učiteľka, ktorá autoritu zvládala, ale najmä kvôli tým dvom prckom zo zahraničia, občas bolo vhodné slovenský výklad im prekladať. Navyše som sa s nimi ráno dohodla, že počas poobedňajšieho voľna spravím s nimi rozhovor. Chvíľu sa im krylo s najmladšími, medzi ktorými sú ďalší dvaja Bulhari, ktorí však ani po anglicky nevedia. Nielenže ma zaujímalo, ako sa na kemp dostali, či ako sa im to tu všetko páči, šlo aj o to, aby sa cítili byť zapojení.
Stefan Yurukov, Veselin a Konstantin Dikov, Anton Yanchev. Hráči Levski Sofia. Dvaja starší, Stefan a Veselin, boli na Slovensku už na turnaji v Žiline. Ten vyhral tím „HMI Slovakia Selection 97", ktorý reprezentujú poväčšine hráči, ktorí sa v lete objavia na kempe HMI. Zrejme práve vďaka tomu sa tréner bulharského tímu o kempoch dozvedel a ponúkol zverencom šancu sa naň dostať. Yurukov a Dikov ju využili, Veso vzal aj svojho mladšieho brata Konstantina, pricestoval s nimi aj štvrtý kamarát Toni. V Bulharsku nie je hokej tak populárny, chalani sa k nemu dostali zväčša cez kamarátov, len Toni bol v tomto výnimkou - len si tak korčuľoval, keď ho zazrel tréner, dal mu hokejku, a vzal ho do tímu. Tomu sa hovorí vyhľadávač talentov. Brankár Stefan sa učí angličtinu od piatich (teda takmer sedem rokov), Veso posledné dva roky, no počas celého kempu nebolo slovko, ktorému by nerozumeli, dalo sa s nimi úžasne vychádzať a boli naozaj vzornými príkladmi pre naše decká. Dikovci už boli na HMI kempe aj pred rokom v Kanade, tam si zrejme Veso svoju angličtinu zlepšil najviac.
Práve kvôli dvom starším Bulharom som sa poobede vybrala fotiť huddle. Preberali sme kresťanský kyslík - modlitbu, a pokrm - Bibliu, slovo Božie. Všetko to začalo výkladom o dýchaní a trávení, kým ho nestopla jedna ruka s otázkou - je toto náboženstvo, alebo biológia?! Po huddli najstarších, kde som tiež cvakla nejeden záber, som sa presťahovala na ľad stredných. Len tak pre istotu kvôli Bulharom, Veso sa však medzi hráčmi nestratil a Stefan na tréningu brankárov s Chicom nemal problém. Celkovo je tréning vedený kanadskými trénermi prekladanými Slovákmi, takže obaja vnímali výklad aj po anglicky, a ukážky sú zrozumiteľné aj hluchému. Len na striedačke kde-tu pomohol preklad, ale to chalani zvládali aj sami. „Pass!!!" rozčuľoval sa Veso po nevydarenej akcii a zahnal sa hokejkou na znak prihrávky. „Ty si strašne sebecký, Veselin tam bol úplne sám, si mu mohol prihrať!" kontruje Tomáš na Damiána, ktorý len mykne plecom. Práve za individualizmus nakričím na striedačke najviac. Hlášku „prihraaaaaj, nesebčiiii" by som si mohla nahrať a púšťať dokola, aby som si nezničila hlasivky. Ako vyzerá tréning keď hráči nevidia cvičenia prvý raz v živote, som si pozrela večer na prvom sezónnom ľade seniorov. Podobne ako v utorok našim, aj im boli nohy ťažké, neraz skončili na ľade za všeobecného smiechu. Po takmer dvoch hodinách korčuľovania ich boleli nohy aj za mňa. Zmeškala som kvôli tomu večeru, ale čo hokejový blázon pre taký tréning nespraví. Navyše som bola s Harrym dohodnutá na stretko, takže som takmer zmeškala aj začiatok večerného programu. Ten sa ale vďaka neskorej večeri stredných preťahuje, a do školy vbieham práve včas na to, aby som zazrela Ivana, ktorý sa chystá privítať Rada Illa.
Rozhovor s ním spravil môj „žurnalistický kolega" Chico Resch. Rado rozprával o svojich zdravotných problémoch, pre ktoré by možno niektorí chalani s hokejom sekli. Že už keď mal tri roky, pobehoval po dome s hokejkou a kričal, že raz sa dostane do NHL, aj keď ešte poriadne nevedel, čo to je. Na rozdiel od iných chalanov, jeho šiltovka „Anaheim Ducks" na hlave aj niečo znamenala. Illo svoj cieľ splnil, stojí na prahu NHL, minulý rok bol draftovaný. Koľkým z tej takmer stovky prísediacich sa to tiež podarí?
