Jednému z dvoch obľúbených meškaní predchádzalo dúfanie v kútiku duše, že vlak pár minút meškať bude - pretože mi trochu trvalo vymotať sa z domu a mala som pocit, že ho nestihnem. Takže keď milovaný hlas oznámil, že "Hodina deťom" bude meškať asi šesťdesiat minút, začala som uvažovať, či sa oplatí ísť späť do tepla, alebo tú hodinu čakať. Lenže "Ohlásená doba meškania sa môže zmeniť, na zmenu vás včas upozorníme." - neodvážim sa ani len pohnúť. Počas hodiny som si zarobila akurát tak na "vlka", tak teraz neviem, čo mám deťom poslať. Možno účet za lieky...
Vysvetlenie prišlo, keď som do vlaku nastúpila, vozeň číslo sedem. V chodbičke som dvakrát stretla zmäteného spolucestujúceho, ktorý pobiehal hore-dole s lístkom v ruke. Upokojila ho až teta, ktorá tie lístky štiká (či po novom pečiatkuje). "Prosím vás, mám miestenku do vozňa číslo osem, neviete mi povedať, kde je radený? Pretože toto je sedmička, a vpredu je deviatka, ale vzadu šestka..." Bol chudák dosť vyplašený. Žeby osmičku preradili do inej súpravy? Tetuška sa pobavene posumiala a povedala: "Nooo, lebo osmička zhorela." Krvi by sa v spolucestujúcom nedorezali. "Namiesto nej máte tú deviatku, takže svoje miesto určite nájdete tam."
Prečo mešká rýchlik "Kúpele Lúčky" o pár mesiacov po tejto dramatickej príhode - keď idem do Trnavy skôr ako zvyčajne, aby som stihla nafotiť zápas - a vôbec prečo pri mojich cestách meškajú práve tieto reklamné názvy (aj keď už si nespomínam, kedy som naposledy šla nejakým Chopkom či Liptovom); trieskam hlavou na hornom poschodí železničnej stanice na Štrbe o zábradlie. Jeden zo spolucestujúcich žartuje, že firmy si spolu s názvom platia aj za meškanie, aby mohli vlak neustále hlásiť. Keby meškal Dargov, tak si to vlastne asi ani nezapamätám.
Raz, jediný raz, sa človek potrebuje dostať načas na zápas, a aj to musí spoj hodinu meškať... (Podobné slová som si zopakovala túto sezónu ešte raz - keď som meškala aj do Popradu na zápas s Trenčínom. Mizerných desať minút. Vbehla som na zimák práve, keď Žemba fauloval, a po myšlienke "fasa, dostaneme gól" sme ho aj dostali. Mala by som prestať myslieť, meškajú vlaky, dostávame góly... Niekedy mať pravdu nie je príjemné...)
Keď som potom na intráku sklamane vysypávala päťdesiat fotiek namiesto zvyčajnej tristovky ("našťastie" sa to ťahalo až do nájazdov, takže som stihla aj vymrznúť) a vylievala si srdce na fejsbúku, jeden z fejsbúk-priateľov žijúcich v Poprade mi na otázku "Prečo?!" odpovedal. V Spišskej Sobote sa nejaký vlak vykoľajil, a trvalo hodinu, kým ho ukecali aby sa dostal späť do normálu a prestal zavadzať iným spojom. Nezávidím veru cestujúcim, ktorí museli byť vykoľajení spolu s vlakom, ani tým, ktorí vďaka vykoľajenosti iného vlaku museli čakať, aby ich vlastný mohol prejsť ďalej. Na tom Slovensku sa už ani len o dopravné prostriedky nevieme postarať, do lietadiel dávame bomby, kamióny nám štrajkujú a vlaky sú z toho potom celkom vykoľajené…
Zimný semester sa skončil, spravila som hrubú čiaru za troma mesiacmi, v ktorých mi železnice Slovenskej republiky "vrátili" problémov za celých doterajších päť rokov pravidelného cestovania. V jedinom týždni prázdnin - a teda cesta tam a cesta späť - som krútila hlavou opäť dvakrát... O tom niekedy nabudúce. A možno nie posledný raz...
