Úsmev
Hovorí sa, že úsmevom spustíte reťazovú reakciu. Človeku ktorý pracuje za pokladňou prejde pred očami denne množstvo ľudí, len si predstavte, aká reťaz sa vytvorí, keď každý jeden úsmev niečo spôsobí!
Ako napríklad keď som šla večer zo zápasu z Trenčína. Prehra. Vlak meškal. Trnavu nemám rada tak či tak, ale s vetrom je o to nenávidenejšia. O tom, že do postele sa musím dostať pešobusom cez celé mesto práve v tom vetre a tme ani nehovoriac... Sama seba presvedčím, aby som zašla ešte na nákup, aj keď je možné, že sa na ňom ešte viac rozčúlim. A zrazu pri platení mi energická pokladníčka vráti úsmev, ktorý po nej len tak ledabolo hodím, lebo je mi sympatická. Pozdraví, pár krát zapípa tovarom a zaspieva cenu. Popritom si celý čas pohmkáva melódiu pesničky, ktorá znie z reproduktorov. Svet s takými predavačkami je niekedy nádherný.
Potvora
S láskou vezme z pohyblivého pásu štyri citróny, ktoré si pán hrdo stojaci pred vami kupuje, a rozhodne sa, že mu dá príučku. Nech si ich nabudúce zabalí do vrecka. Odváži ich, opatrne oboma rukami posunie trochu ďalej a potom ich pustí. Viete, aby sa skotúľali dole po svahu, ktorý už zlyžovalo pred nimi toľko potravín. Zvlášť si dá pozor, aby sa rozutekal každý iným smerom a pán ktorý si ich kúpil už určite preklína, že sa spoliehal na to, že na kompaktné citróny vrecko nepotrebuje. Potvora za kasou sa smeje.
Prístup, ktorý sa dnes už len tak nevidí
Bratislava, malý obchodík zastrčený pod internátom. Som vyslancom, ktorý má kúpiť kofolu, aby sme pizzu nejedli nasucho. Na poslednú chvíľu si Farki spomenie, že by chcela melónové žuvačky. Vaše želanie je mi rozkazom. V obchodíku mám problém sa zorientovať, stojím pri minerálkach a premýšľam, či to myslia vážne a toto je všetko čo mi chcú ponúknuť, keď ku mne pristúpi jedna z predavačiek. "Môžem vám nejako pomôcť?" Potešene sa priznám, že hľadám kofolu, a už ma vedie o regál ďalej. Trochu ma zarazí nelogickosť rozmiestnenia, ale určite majú nejaký dôvod na to, aby tekutiny nedržali všetky na jednom mieste. Idem zaplatiť, osudný bod nákupu, z ktorého odídem ohúrená ako z Bratislavy ešte nikdy. Píp, klep, klep - "Všetko bude?" "Áno, všetko. ... Vlastne nie, ešte vás poprosím melónové orbitky!" "Samozrejme, nech sa páči, ešte na niečo si spomeniete? Kľudne sa poobzerajte!" nehovorí to ironicky, akože slečna, jaaa mám času dosť, tak sa kuknite čo tu mám a vyberte si, šak ja vóbec nemám vzadu kávu čo mi vychladne, nie, hovorí to s príjemným úsmevom a čaká, či môže odsúhlasiť kase platbu. "Určite všetko," vrátim úsmev a čakám na oznámenie ceny. Ešte v korunách :) "48,50" Vyberiem stovku a prehľadávam drobné, čo aj oznamujem slabým "Drobné?" Pokladníčka už hrabe výdavok, no veselo preruší svoju činnosť: "Samozrejme, pozrite sa, keď máte" "3,50 ak vám pomôže?" opýtam sa vo viere, že obídem dobre, keďže väčšinou pri takejto ponuke po mne predavačky len čudne pozrú, akože buď mi daj 8,50, alebo si tie štyri koruny strč niekam! ja si to tu nebudem ešte prepočítavať! "To by bolo fajn, takže to máme päťdesiat a päť, nech sa páči, bloček, prajem pekný deň a do videnia!" Ešte počká kým si odložím peniaze a dvihnem kofolu, až potom s úsmevom na tvári odchádza.
Spomenula som si na energické predavačky v obchodoch na dedine či malom mestečku, kde nefunguje samoobsluha a tak len stojíte za pultom a rozhadzujete rukami v smere kam chcete po danú vec poslať. Na tie naše, ktoré túto prácu robili tak profesionálne a vždy s úsmevom a nezabudli sa samozrejme opýtať ako sa má babka, otec, či mačka sesternice z druhého kolena (preháňam, ale to ma tak napadlo v súvislosti s tou dedinou...). Myslím na pani v novinovom stánku kam som si každú stredu chodila kupovať Šport a Korzár a raz do mesiaca ProHockey. Po pár týždňoch len čo ma videla vo dverách pripravila denníky a povedala, či už časopis prišiel alebo nie. A keď som raz neprišla, na ďalší týždeň sa pýtala, čo so mnou bolo, že mi dva výtlačky držala až do štvrtej.
Myslím tiež na pokladníčku, ktorej nedávno manželský pár predomnou platil 500 eurovkou. Vzala ten "papier" do ruky s nesmiernou úctou a kým naklepala sumu, usmiala sa: "Toto dostávam mesačne ako výplatu." "No vidíte, a ja zarábam mesačne dvojnásobok." odpovedal pán a nech už tým myslel čokoľvek, mne to znelo dosť povýšenecky. Aj úsmev slečny za kasou sa zmenil.
