Romantické majstrovstvá

Pôvodne som to chcela celkom inak. Veľa vecí. Nechodiť na zimák pešo každý deň pol hoďku. Nebrať si ani teplé veci, bo šak apríl, bude leto už. Nesťahovať sa do Drážďan na skupinu o záchranu. Písať každý deň po večeroch zážitky na blog. A hlavne písať spravodajstvo slovenského tímu z celých majstrovstiev. Celé sa to dokašľalo.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (2)

Predovšetkým teda tá wifina. No čo to je za hotel bez internetu? Ako môže existovať novinár na majstrovstvách sveta bez pripojenia? Neostávalo nám iné, ako sedieť v pressku do noci, kým nás prosiace pohľady ochrankára nevyhnali domov. A ráno sa baliť hneď po raňajkách, a žiadať otvorenie presska v skorších hodinách. Museli sme vyzerať skutočne pracovito. A taky že jo, roboty bolo dosť. Nakoniec som bola aj celkom rada, že mi padla práca pre hokejportál.

Na hokejové majstrovstvá sveta osemnásťročných do Nemecka som sa dostala takmer náhodou. A tiež vlakom. Teda najprv, cez Žilinu do Prahy. Tam som sa stretla s časťou českého tímu, Michalom a Ondrou. Len čo sme sa našli, autom do Drážďan, kde čakal Petr. Karlovy Vary, Slávia, Liberec. A Poprad. Ale tu sa hráči nedelia na mestá, tu reprezentujú svoju krajinu. Rovnako ako my, je jedno pre aký klub pracujeme, tu sme za Česko a Slovensko. V rámci prvého spoločného mítingu sme si hodili raňajky, a ja som zistila, že čo som si v siedmom ročníku na základke zaumienila, som aj dodržala. Z troch rokov nemčiny si pamätám naozaj minimum. Hrdosťou ma napĺňal fakt, že sa orientujem aspoň v platidle.
Na raňajkách sme si definitívne ujasnili niektoré organizačné veci. Ale fakt len niektoré, aby sme mali čo riešiť aj počas majstrovstiev. Podstatné bolo, že ja a Míša sme základnú časť prežili so skupinou A v Crimmitschau. Petr a Ondra ostávali v Drážďanoch, kde v skupine B bojovalo Česko. Čo bude po základnej časti sa bude riešiť až keď bude jasné, ako skončia naše tímy. Ja musím ísť za každých okolností všade so Slovákmi.

V Crimmitschau nás ale veľa vecí prekvapilo. Chýbajúci internet vlastne ani nie, lebo sme o tom vedeli a psychicky na to boli pripravení. Že tam okrem ľudí nechodia po uliciach poriadne ani autobusy, bol tak trošku podraz. Ale čo by naše mladé nohy presun do kopca a z kopca nezvládli? Každý a jeden deň som myslela na „aaa načože ty pôjdeš hore grúňom, keď budeš musieť potom zísť dole grúňom?".

Ďalším zaujímavým šokom bol samotný zimáčik. Doslova učupený v lese na konci mesta. Strmá cesta dole, vlajky pri jazierku, užívala som si toho pohľadu. Podarilo sa, som na MS! Ale stojac na zimáku sa nadnesený pocit vytrácal. Nie preto, že moja akreditačka ostala kto vie prečo v Drážďanoch, takže som sa cítila ako votrelec, keď som ju žiadala v Crimmitschau.
Ale pre otvorenú kratšiu stranu štadióna. Fakticky les. Na jednej strane nádhera, na druhej zdesenie. Zvlášť po noci bez spánku a chaose s nemčinou to bola zaujímavá pocitová dilema. S Míšou sme sa pobrali skontrolovať aké podmienky nás čakajú na press-tribúne.
Dominikaaaa, začula som ešte za chrbtom. No fasa, po prebdenej noci ešte aj halucinácie. Možno sa mi aj ten zimák prisnil. Alebo žeby si ochrankár, ktorého sme sa pýtali na cestu napriek tomu, že som ju poznala, pamätal z akreditačky moje meno, a chcel ešte čosi povedať?
A nie, to bol len Filip Vaško. Jeden z mojich obľúbencov v tomto tíme. Možno aj preto som sa naňho hneď zavesila, a konečne mala v hlave trochu poriadok. Celé to na mňa doľahlo. Že sme sa v Žiline s Jakubom ani poriadne nepozdravili a namiesto toho som sa bavila s kapitánom kórejskej reprezentácie. Že som celú noc poriadne nespala, iba v aute kdesi pri hraniciach, keď vonku tak krásne snežilo. Že stojím na zimáku a nad hlavou mi poletuje vtáctvo. Bolo toho na mňa naraz akosi fakt veľa. A to som ešte netušila, že chaos sa len začína...