Andrei Tobias (to je Aďo, prosím pekne) má už skoro sedem rokov. Už to nie je ten štvorročný chalanisko, čo ma 'zastrelil', keď som u nich bola na návšteve po prvý krát. Andrei už trochu podrástol, a zmenil záujmy. Samozrejme, stále ho drží sen, že raz sa stane vojakom, no už sa mu po policiach nepovaľujú len tanky a vojenské autá. Už tam má aj dinosaury, a najnovšie sa plagáty obľúbených vojenských vrtulníkov striedajú s plagátmi obľúbených hokejistov. Zhrňme si to teda na jednu kôpku - Aďo má rád dinosaurov, AH-64 Apache, neznáša Jágra a tie špagety na dnes si naplánoval on. Hmmm... Veľmi dobre si spolu rozumieme ;)
"Ahooooooooooj, Sosu!!!" prirútil sa Andrei do predsiene hneď ako som vošla (a zároveň jeho rodičia Gabi a Petra odišli). Pery sa mi roztiahli do obrovského úsmevu. Sosu. Gabi ma odjakživa volá Suomi - pod touto prezývkou ma spoznal a nechce ma volať ináč - a keď mal Aďo štyri roky, a nevedel, čo to 'suomi' znamená, volal ma len 'Sosu'. A už mi to ostalo. Veľavýznamne na mňa žmurkol. "Poď sa pozrieť, niečo ti ukážem!" ťahal ma do svojej izby. Páááni, mal tam plagát Alexa Ovečkina v životnej veľkosti! Presne na centimeter!!! Gabi je na tieto zháňačky macher, mala by som si popýtať niečo aj ja :)))
Andrei rozbalil pexeso a drvili sme popri pokeci o momentálnej situácii hokeja na Slovensku (neuveriteľné, koľko názorov svojho otca si Aďo pamätá :)), prešli sme aj k výkonom Peťa Budaja (aj Gabi ho má strašne rád), a skončili sme v škole, samozrejme. Dostatočne sa rozhovoril, takže som prešla do roly híkajúcej obdivovateľky. (Ale v pexese ho nemusím nechávať vyhrávať. Nielenže má dobrú pamäť, ale vie perfektne zniesť prehru. Keď sme Košice vyradili minulú sezónu v semifinále, sám mi nakreslil blahoželanie :))
Keď nastal čas, vstali sme od pexesa (zvláštne, ako dlho vydrží Aďo pri jednej činnosti) a prešli do kuchyne. Andrei si dal na hlavu veľkú kuchársku čapicu, ktorá mu stále padala na oči, a pobehoval po miestnosti, lebo chcel všetko prichystať sám. Dala som zovrieť vodu a krájala som cibuľu, ktorú malý očistil. Nedočkavo poskakoval okolo mňa, pričom si stále nadvihoval čiapku, aby aspoň čosi videl.
Špagety boli hotové, v omáčke už chýbala len mrazená zelenina. Andrei mi podal hrášok. Nabrala som ho rukou, kým som ho prepravila k omáčke, väčšina sa mi nalepila na dlaň. Držala som ruku nad hrncom, a Aďo prekvapene zvolal: "Sosu, veď ty si Harry Potter! Ty vieš držať hrášok na ruke! Prečo si mi to nikdy nepovedala?"
Začala som premýšľať, ako vysvetliť Andreiovi túto fyziku. "Veď to skús aj ty!" podala som mu späť hrášok. Nabral trochu na ruku, podržal vo vzduchu. Akoby mal na prstoch lepidlo. "Wow, ty si dobrá, to robíš tou... silou mysle, však? Ako Yoda v Star Wars! Toto mi Tomáš neuverí!"
Neuveril. No faaakt! Vysmial sa Aďovi, vraj si vymýšľa, a že to nie je možné, že to vedia robiť iba na Neptúne, také veci. Lebo že tam nie je gravitácia a oni si vedia držať psy pri nohe. Kks, tie decká sú úžasné...
A ja som Harry Potter :)
