Sedím v žilinskej Hokejke (čo sú zariadenia v tesnej blízkosti zimných štadiónov, kde vám dajú napiť, a ani od hladu nezomriete), mám za sebou prvú etapu presunu do Nemecka. Žilina hrá zápas s Kóreou, ktorú čakajú majstrovstvá seniorov v Maďarsku. Jakub možno zasiahne do hry, po prvý raz u seniorov, tak som si to zariadila tak, aby som tu mohla byť. No može toto byť, že po 152 zápasoch v tejto sezóne stihnem aj takúto srandu? Musí!!! povedal, tak som tu.
Po všetky tieto riadky sa stále jedná o hokej, áno, aj to slovo Kórea je správne. Maďari síce nehrajú (so Slovákmi), vy vypatlanci, ale aj tak hrajú. Veď o čom už inom môže Handzušová písať, že? Možno ešte o cestovaní. Ale veď aj to k hokeju patrí, a nič nenávidím viac, mimo ranného vstávania na zrazy, keď sa treba presúvať na dlhšiu cestu.
Ako som písala, Handzušová má za sebou v tejto sezóne 152 zápasov. Tréningy a zápasy amatérov nepočítajúc. Zažila si trpké prehry, často nespravodlivé a veľmi tesné, ťažké zranenia, bitky aj krv. Zápasy, v ktorých nešlo o nič, aj také, kde sa do poslednej chvíle bolo potrebné pobiť o bodík. Oslavy postupu do finále, oslavy titulu, na stene jej visí zlatá medaila (to akože fakt!!!). Oslavovalo sa aj udržanie sa v extralige, a hneď dvakrát, lebo s jedným tímom jej bolo málo. Niet divu, že po celej tej hektickej sezóne o sebe píše v tretej osobe.
Takže späť do prvej, a späť k téme. Splnil sa mi sen. Za cieľ svojej komentátorskej kariéry som si pred rokmi, keď som nechápala, ako je možné, že v tak mladom veku sa mi splnil životný sen, stanovila prenosy z majstrovstiev sveta. Naivne som dúfala, že sa mi podaria tie seniorské na Slovensku, veď je to doma, nemuseli by mi hradiť cestu, ubytovanie ani stravné, len prísť, sadnúť a písať. V lete som v Košiciach „prenosovala" turnaj Cassovia Cup, ktorý bol robený na profesionálnej úrovni, a brala som to ako generálku. Vo vlastnej hlave som „prešla". Nie však dostatočne, na domáce MS ma nenominovali. Koľké to sklamanie, ale v konečnom dôsledku mi aj spadol kameň zo srdca, lebo by som sa už konečne mala venovať škole, a tiež to môže dopadnúť s MS ešte všelijako, tak radšej bezo mňa...
Medzičasom sme aj s bratom nadviazali spoluprácu s českými onlajnistami. David spomínal, že je sakra škoda, že sme sa nepoznali už vtedy, keď sa vybavovali akreditačky na MS, to by nás tam určite poslali. Škoda veru, povzdychli sme si s Majom. Vzápätí prišiel prísľub, že ak budeme v nasledujúcej sezóne podávať očakávané výkony, dostaneme sa zrejme na budúcoročné MS vo Fínsku, resp. Švédsku. A to by ešte len bola prča, keď sa Suomi ukáže vo Fínsku...
David ešte nesmelo nadhodil, či by sme nechceli ísť aspoň na MS do osemnásť rokov, ktoré sa tento rok konajú v Nemecku.
Ja som nebola schopná akéhokoľvek slova, Majo však okamžite zareagoval, že ja by som určite išla. Nemýlil sa. Osemnástkari. Chalani, s ktorými som si v podstate prešla celú ich sezónu - kempy v Trnave, turnaj štyroch krajín, popradský zraz a priateľák proti Spišiakom, turnaj Vlada Dzurillu v Piešťanoch. Práve tam som sa s nimi lúčila a priala veľa šťastia na MS. A nakoniec sa ešte predsalen uvidíme.
Spočiatku som si ani nechcela pripúšťať, že by to mohla byť pravda. Ešte keď som vypisovala akreditačný formulár a posielala ho Davidovi, som v sebe neživila reálnu nádej. Aby som potom nebola sklamaná. Ale teraz sedím v tej Žiline, čaká ma srandovný zápas s Kóreou a možno ešte srandovnejší rozhovor s nejakým Kórejcom, pár hodín čakania na rýchlik do Prahy, a ráno stretnutie s českými kolegami, s ktorými sa autom presúvame do Drážďan.
Pevne verím, že to bude až do ukončenia MS jediný raz, čo sa v Drážďanoch zastavím - nakoľko počas základnej časti mám byť v Crimmitschau so slovenským tímom. V tomto meste sa hrá aj kvalifikácia a dôležitejšie zápasy. Do Drážďan sa presuniem len v prípade, že by sme mali hrať o záchranu. A to predsa nechceme.
Týmto článkom teda štartujem ďalšiu zvláštnu kapitolu svojho života. Chcem sa ním veľmi poďakovať ľuďom, ktorí ju začali písať spolu so mnou, a vynakladajú nemalé prostriedky na to, aby som si MS pracovne užila čo najviac. O tom, že si ich osobne užijem nemám pochýb, pretože vychutnávam každý dúšok pri hokeji tak, ako by mal byť posledným.
Takže vďaka - mimo hokejportálu, ktorý si ma pre prenosy vychoval - obrovská vďaka Davidovi, Ondřejovi, Michalovi a Petrovi, s ktorými to do Nemecka potiahneme ako jeden minitím. A všetkým tým, ktorí sa podieľajú na tom, že tento minitím bude reprezentovať československé médiá na majstrovstvách sveta.
Držte nám palce!
