Poznám babu, ktorá si v knihe najprv prečíta posledné stránky a až potom sa do nej zahryzne. Celkom tomu nerozumiem, ale veď každý sme nejakí. Napríklad ja. Predstavte si ma v knižnici... Zašijem sa k regálu, očami nájdem K, KI, a už ho vidím. KING STEPHEN. Pár jeho kúskov tlačiacich sa k sebe. Pick me, pick me, pick me!!! Zvrchu ich všetky pohladím a potom vyberiem jednu, ktorú som ešte nečítala (knižničný výber sa zužuje. pomóc!). Rýchlo si nájdem jej názov v origináli. Night Shift. 1978. V slovenčine Nočná zmena. Fajn, tentokrát sa celkom trafili... Stále si ma predstavujete pri regáli? Vidíte, ako pravým palcom prechádzam po strane listov, potom sa nenápadne obzerám, či ma náhodou nikto nesleduje, a potom sa ku knihe skloním, náhodne ju otvorím a jemne vdýchnem.
Mňam.
ÁNO, to je ono, jemne starší pach knihy. Tie so žltými (recyklovaný papier?) listami voňajú oveľa krajšie, ale ani táto nie je zlá. Nadýchnem sa ešte raz, možno dvakrát... Nie veľa, nech ma nevyhodia z knižnice. Potom ju znova náhodne otvorím inde a čítam.
"Neviem, ako Bertie, ale mne sa chveli aj topánky." Moja duša plesá. King je kráľ. Tú knihu by som najradšej prečítala ešte tu, stojac pri regáli. A potom si ju vezmem domov, prečítam ju znova, a ešte si vypíšem najlepšie pasáže, aby som na ňu nezabudla. A potom si ju kúpim a založím do vlastnej knižnice.
"Začal sa deliť. Rozdvojil sa vo dvoje.
Bertie ani ja sme cestou späť nevydali ani hláska. Neviem, čo sa odohrávalo v Bertieho mysli, stačí, že viem, čo sa odohrávalo v mojej: rátal som násobilku. Dvakrát dva sú štyri, štyrikrát dva je osem, osmekrát dva je šestnásť, šestnásťkrát dva je...
Keď sme došli späť do obchodu, Carl a Bill Pellham vyskočili a zasypali nás otázkami. Neodpovedali sme, ani jeden z nás neprehovoril. Len sme sa obrátili a čakali, kedy sa zo senuhu vynorí Henry. Bol som pri čísle 32 786 krát dva, čo mohol byť koniec ľudskej rasy, nuž som si sadol, ..."
Je pozoruhodné, akým je Stephen King rozprávačom. V priebehu pár slov dokáže vtiahnuť priamo do deja. Sú ľudia, ktorí si prečítajú začiatok knihy, aby sa rozhodli, či si ju vezmú z knižnice domov a prečítajú si ju celú. Vyberám teda prvé dve vety spomínanej knihy. Začiatok poviedky Mangeľ.
"Policajt Hunton prišiel do práčovne práve vo chvíli, keď odtiaľ odchádzala sanitka, pomaly, bez sirény a bez rozsvieteného majáka. Zlé znamenie."
Ovalilo ma to po hlave, odvrátila som sa od knihy a premýšľala o genialite človeka, ktorý si sadol k papieru, lebo mal v hlave nápad. Z týchto dvoch viet sa dozvedáme tak veľa! V prvom rade sa zoznamujeme s postavou - policajtom Huntonom. Je zrejmé, že sa na Huntona naviažeme ako na hrdinu, že bude prežívať hlavný dej a my spolu s ním. A King to určite spradie tak, že dôjde k časti, kedy budeme mať chuť kričať nie, nerob to, takto to nie je správne, nechoď za tým chlapom do toho tunela bez svetla!!! Ale zatiaľ sme pri prvej vete, z ktorej tiež vyplýva, že bol privolaný k prípadu. Sanitka. K vážnemu prípadu. Pomaly, bez zvuku, bez svetiel. Zlé znamenie. Nuž, zrejme už bolo neskoro na pomoc. SMRŤ!!! Áno, to je ono, policajt Hunton bol privolaný do práčovne, kde sa stalo niečo strašné. Možno nespokojný zákazník rozstrieľal polovicu zamestnancov, lebo nemal dobre prežehlenú bielizeň. Nie, to by nebol King. Za tým bude niečo iné... Zlé znamenie.
A na koniec uvádzam opäť niečo pre začiatkuchtivých ľudí. Úvod knihy Pet Sematary, v češtine Řbitov zviřátek, do slovenčiny prekladať nechcem, sematary má svoje vlastné nepreložiteľné čaro (cintorín sa totiž správne píše cemetery, sematary je akousi detskou skomoleninou).
"Uvádím jména několika lidí, kteří se ve svých knihách vyznali z toho, co dělali a proč to dělali:
John Dean. Henry Kissinger. Adolf Hitler. Caryl Chessman. Jeb Magruder. Napoleon. Talleyrand. Disraeli. Robert Zimmerman, známý také jako Bob Dylan. Locke. Charlton Heston. Errol Flynn. Ajatolláh Chomejní. Gándhí. Charles Olson. Charles Colson. Viktoriánský džentlmen. Doktor X.
Většina lidí také věří, že Bůh napsal Knihu či Knihy, v nichž popsal, co činil a proč - aspoň do určité míry - On to skutečně činil, a vzhledem k víře většiny těchto lidí, že Bůh stvořil člověka k obrazu svému, můžeme jej také považovat za člověka... nebo, ještě spíše, za Člověka.
A zde je seznam několika lidí, kteří nenapsali žádnou knihu, v níž by se vyznali z toho, co činili... a co viděli:
Člověk, který pohřbil Hitlera. Člověk, který provedl pitvu Johna Wilkese Bootha. Člověk, který nabalzamoval Elvise Presleyho. Člověk, který nabalzamoval - špatně, jak říkají zúčastnení pohřební zřízenci - papeže Jana XXIII. Funebráci, kteří čistili Jonestown, nosili těla v pytlích a nabodávali papírové pohárky na tyče s bodci, jaké používají zam)stnanci parkové údržby, a odháněli mouchy. Člověk, který provedl kremaci Williama Holdena. Člověk, který pozlatil tělo Alexandra Velikého, aby neshnilo. Lidé, kteří mumifikovali faraony.
Smrt je záhadná, ale pohřbívání je tajemné."
