Štôla leží v západnej časti Popradskej kotliny na južnom úpätí Vysokých Tatier, v nadmorskej výške približne 840 m n.m., s počtom obyvateľov 540 (k roku 2004).
Obec vznikla v bezprostrednej blízkosti niekdajšieho benediktínskeho kláštora. Podľa zachovaných písomností (ktoré by mali byť uložené v Spišskej kapitule), bol kláštor postavený v roku 1314 grófom Botyzom (taktiež zakladateľ susediacej obce Batizovce) a grófmi Frohlingom z Veľkej a Gottschalkom z Matejoviec.
Krátko po vzniku kláštor vylúpila zbojnícka skupina a kláštor bol opustený. Znovu bol obnovený v roku 1319. Spišsko-sobotský gróf Eberlaus daroval kláštoru tristo katastrálnych jutár neobrobených pozemkov, na ktorých okolo roku 1330 vznikla terajšia obec Štôla. Počas husitských vojen a nepokojov o uhorský trón kláštor v roku 1436 vyhorel a viac nebol obnovený. Traduje sa, že časť interiéru kláštora bola použitá aj pri výstavbe kláštora v Jasove. Niektoré časti kamenného kláštorného stĺporadia sa našli pri rekonštrukcii domu p. Jurču (ktorý sa nachádza v blízkosti predpokladanej polohy kláštora) v lete roku 2000 a sú uložené v budove Obecného úradu vo Štôle. Ďalšie sú roztrúsené v základoch domov dolnej časti Štôly.
Poslednou zachovanou pamiatkou z kláštora je zvonička s dvojkrížom a bronzovým zvončekom, stojaca pred jednou z posledných dreveníc v obci, postavenej v r. 1934 Jánom Jurčom z Vyšnej.
Ku kláštoru patril aj Sad (ktorý sa tak nazýva dodnes), je položený od cintorína východným smerom k obci. Jeho súčasťou sú až doteraz medze porastené slivkami, ktoré prežili niekoľko stáročí a dodnes sú ovocinárskou raritou.
Štôla bola typickou malou gazdovskou dedinou. Domy boli postavené zo smrekového zrbuu. Obyvatelia väčšinou bývali v spoločných dvoj alebo štvordomoch. Najstarším obývaným dvojdomom vo Štôle bol Handzušov dom (ha!!!), postavený v roku 1840, obývaný až do roku 1971, zbúraný roku 1987 (a tu teraz stojí náš dom, z ktorého píšem tento článok :)). Prakticky každý gazda mal aspoň jednu alebo dve šopy (senníky). Zvláštnymi gazdovskými staviskami boli tzv. "hlemajzy". Boli to vlastne sypance na zrno, postavené spôsobom dreveného zrubu, proti požiaru zvnútra i zvonku oházané silnou vrstvou hliny. Hlemajz slúžil nielen na uskladnenie obilia a iných potravín, ale aj šatstva či obuvi. Zvyčajne ho stavali a užívali dvaja či viacerí vlastníci. Vo Štôle stoja ešte štyri hlemajzy, ktoré slúžia ako skladné priestory (v nedávnej minulosti stál i piaty, no dnes už nestojí).
Vo Štôle po dlhé roky fungovala i škola. V podstate sa tu učilo od roku 1869. V školskom roku 1977-1978 škola zanikla a žiaci od prvého ročníka navštevujú školu vo Svite. No materská škola tu funguje stále. Vlastne nie, pardon. V školskom roku 2007-2008 fungovala posledný krát, decká teraz chodia do okolitých obcí (bratranček do Popradu), a namiesto budovy škôlky máme teraz reštauráciu aka bar a obchod s potravinami.
Samotný názov obce Štôla (od roku 1927; dovtedy: 1330 - Stola, 1333 - Stahl, 1393 - Stol, 1499 - Stolnaw a 1920 Štvola) má dve verzie vzniku. Môže byť odvodený od banskej činnosti "stolen" - Štôlňa, t.j. baňa; alebo od výrazu "stola", čo bola daň odvádzaná kláštoru.
Vo Štôle boli a sú veľmi populárni a uznávaní hasiči. Tradícia hasičského zboru pokračuje dodnes, naši hasiči sú veľmi úspešní v rôznych súťažiach.
Aj športovci si tu prídu na svoje. Máme tu futbalové ihrisko (áno, ten kus lúky dole s tromi typmi bránok na dvoch koncoch, to je futbalové ihrisko), priestory pri Obecnom úrade sú využívané ako nohejbalové či volejbalové ihrisko a tiež tu je basketbalový kôš, v zime sa to tu mení na klzisko (Štôla mala kedysi vlastný hokejový tím, dnes je už len samozrejmým relaxom - nielen pre chlapcov) a poniže chatovej osady sú tenisové kurty. Kedysi sme mali aj riadnejšie volejbalové ihrisko, no nachádzalo sa v lese, ktorý bol pred piatimi rokmi novembrovou víchricou zničený.
V lete je tu taktiež možnosť tráviť chvíle rekreačnou jazdou na koni či cykloturistikou, v zime turistikou po vyznačených bežeckých tratiach, ktoré sú denne udržiavané. Nedávno bol zriadený náučný turistický chodník, ktorý vedie nielen cez obec a pristavuje sa pri najdôležitejších miestach našej obce. Medzi ne bezpochyby patrí vojenský cintorín ležiaci hneď vedľa civilného. Sú v ňom pochovaní nielen neznámi či významní vojaci, ale i civili, ktorí padli vo svetových vojnách. V roku 1999 bol postavený pamätník zakončený štvorhrannou ružou, ktorý ukazuje na každú svetovú stranu.
Dnešná Štôla je modernou podtatranskou obcou, je príťažlivá krásou prírody. Je vyhľadávaným miestom dovoleniek v letnom i zimnom období.
Veľkou zmenou prešla Štôla 19. novembra 2004, kedy boli zničené okolité lesy a Štôla bola na čas odrezaná od sveta. Víchrica pozmenila výzor obce, no rozhodne je stále tým najkrajším miestom na svete...
"Vo Štôle existujú už len dva typy kultúry. Hasičské súťaže, po ktorej je guláš a všetci sa opijú. A Deň detí, kedy všetci vytrpia kým decká doskáču vo vreciach, aby mohol byť guláš a všetci sa ožrať."
Apropó, hasiči. To si tak sedím pred telkou a premýšľam, čo tým režisér zamýšľal, že práve do tejto scény zakomponoval zvuk sirény. Keď mi zrazu trkne, že siréna nie je vo filme, ale skutočná, vyjdem von zistiť ktorý kúsok lesa zase horí - pár rokov dozadu, keď bolo sirénu počuť ostatný krát, totiž horel kus lesa medzi Štôlou a Batizovcami. Vtedajšia generácia hasičov hrala na ihrisku futbal a nemala sa k činu. "Vidíte niekde nejaký dym? Ja nič hasiť nejdem!" Teraz však cítim aj vidím dym priamo v dedine. Okolo po ceste uteká ako vládze mladý chalan. V tom šere - a bez okuliarov - som ho nespoznala, susedka sa však zmysluplne pýta "Kam ideš?" a on zmysluplne odpovedá "Siréna... Niekde horí... Musím hasiť!" Nová generácia, namiesto naháňania lopty sa naháňa k činu. Horela stodola, hore nohami bol takmer každý. Hasiči, polícia, majáky blikali ako na Vianoce, chlapi pomáhali hasiť, ženy postávali naokolo a riešili kto, prečo, ako a kedy... Dedina...
venované "dedovi" Jánovi Jurčovi, ktorý za tieto písmenká vlastne môže. väčšina z nich je priamo od neho. vďaka Bohu za takých ľudí ako je on!!!
PS: Raz ten kláštor aj tak vyhrabeme!
