Šesť hodín. Zobúdzam sa na tiché rádio v internátnom rozhlase. Ešte nič netuším. Šesť hodín päť minút. Upomienka v mobile, v ktorej je napísané čosi ako "denis vťať stopo". Pretriem si oči. Ahá, to dnes mám všňstať, skoro... fajn. Šesť štrnásť. Upomienka hlási "Spiš". Konečne si uvedomím, čo sa deje. Celých tých deväť minút som totiž usilovne premýšľala, prečo mám vstávať skoro, keď v stredu máme prvú hodinu voľnú... Šesť dvadsať, štvrtý a posledný budík. Odhŕňam perinu. Ach, slniečko, kam sa skrývaš?! Zvyčajne, keď sa idem umyť, svietiš mi do očí!
Prezliekam sa, beriem kefku, pastu, varnú kanvicu a bežím do kúpeľne. Ranná hygiena + 0,6 l vody na čokávu. Kým sa varí voda, premýšľam, čo so sebou. V oboch významoch :)Čas neurčitý - raňajky. Za normálnych okolností by som zisťovala, ako to, že položka, ktorá je v jedálnom lístku označená ako "džem", má vzhľad, príchuť i farbu medu. Aj tak by som nepochodila. Rovnako, ako včera, keď sa vajíčková nátierka zmenila na rybaciu. Naše tety kuchárky robia zázraky, fakt.
Sedem osem. Prezerám obsah ruksaku. Posledný pohľad na fotku našich strieborných chalanov a bežím na bus. Sardinkujeme sa tam štyri so spoločným cieľom - ja a moje tri spolužiačky. Po výstupe nesmerujeme k škole, napriek tomu, že máme už len dve minúty. Ďalšia z partie totiž volala, že bude meškať, a tak meškáme s ňou...
O trištvrte na osem nás triedny profesor slovami 'moje kuriatka prvé!' naháňa do autobusu. Pri nastupovaní náš počíta. Super, som štrnástka! Tento deň sa vydarí :) Sadám si rovno pred Mira, i keď netuším, kto si sadne ku mne. Je mi jasné, že Zuzka uprednostní Valiku, lebo ja sa na rozdiel od nej neurazím. A tak si vedľa mňa sadá Daniel. Ďalšie plus tohto dňa - vedľa cez uličku sedia triedne individuá Pišta a Silvo. Po čítaní zoznamu (tady, tady!) a príhovore profesorky dejín ('nezabúdajte si všímať aj okolité dedinské kostolíky a iné pamiatky!') vyrážame. Len čo točíme prvú zákrutu, odvedľa sa ozýva: "Na ľavej strane móžce zbačic uňikááátnu histerickú pamiatku! Trináste storočie, neskoro románsky sloh!" Áno. Reštaurácia rozhodne stojí za povšimnutie. "Na druhej strane máme opäť nádhernú tvorbu. Áno, sú to sláne kontajnery, výtvor roku 2000, dodnes veľmi zachovalé. Zdá sa, že ľudia v tých časoch boli celkom vyspelí, a..."
S párminútovým sklzom pristávame v Žehre. Dostávame niekoľko minút voľna, keďže profesori musia zohnať niekoho, kto nám kostol otvorí. Pri škole nám hovorili, že pôjdeme aj cez môj milovaný Poprad, a tak volám túto radostnú novinu mamči. Po výstupe po 93 schodoch sme pri Kostole sv. Ducha. Postávame pri hroboch, kým profesorka nám vysvetľuje, že v kostole prebieha renovácia (sme si nevšimli, fakt), takže je zatvorený. S láskavým dovolením pána farára si ho však môžeme obzrieť. A celkom bezplatne, ach, koľko radosti...Delíme sa na dve skupiny, keďže všetci sa tam naraz nezmestíme (nie že by bol taký malý, len je to tam trocha rozkopané...). Ja ostávam vonku a obdivujem cintorín (milujem cmitre, fakt!). Potom sa striedame. V kostole je príjemne chladno. Nástenné maľby sú skvelo jednoduché. Zážitok, nádhera.
O pol desiatej sa presúvame na Spišskú Kapitulu do Katedrály sv. Martina. Milujem gotickú architektúru a tak ma pamiatka zaujala skôr z tohto pohľadu. Áno, oltáre i maľby boli krásne, úžasné boli aj vitrážové farebné okná, úplne najskvelejší bol Biely lev. Nepohladila som ho. Nabudúce. Tak. A mám dôvod vrátiť sa k nemu :)Keď sme katedrálu obišli aj zvonka, povšímali sme si všetky zaujímavosti (trávu na streche, a tak, chápete, veci, ktoré sa určite objavia v písomke...), a nastúpili sme do autobusu. Smer Levoča.
Čosi medzi desiatou a jedenástou. V Levoči sa veru zdržíme, tak nech si ide náš milý šofér oddýchnuť. Dávame mu voľno do jednej. A my ideme do Kostola sv. Jakuba. Tak, toto vytvoril Majster Pavol, hm. Fantastic, ozaj že hej. Levíka tu nemajú?Následne mierime na námestie, aby sme si prezreli renesančné domčeky. A do jedného z nich na obhliadku domu, kde žil a tvoril sám Majster Pavol z Levoče. "Narodil sa v roku 1600. Predpokladá sa, že do Levoče prišiel v roku 1506." Naša sprievodkyňa túto vetu zopakovala trikrát... Pavol sa narodil asi v roku 1460 ;)
Dvanásť štyridsať. Ukecali sme profesorku, že prestávka by mala trvať minimálne do pol druhej. Túlame sa po námestí. Čosi po druhej prechádzame Popradom. HURÁ! Je to taký skvelý pocit, byť doma... :) Šli sme dokonca okolo mojej milovanej Hockey Areny :D som nenapraviteľná, ja viem... :)Ďalšia zastávka teda Spišskosobotský Kostol sv. Juraja. Naozaj milá sprievodkyňa. Skoro nás nepustila (zamkla a akosi na to pozabudla). Okolo tretej mi volá brat... Náramne prekvapený, čo JA robím v STREDU doma???
Štvrť na štyri, vystupujeme v Strážkach. Opäť exkurzia zdarma. Pekné maľby, náááááááádherná knižnica s rodostromom, po akom som vždy túžila. A skvelá sprievodkyňa, ktorá sa necháva rozosmievať jedným z našich spolužiakov. V anglickom parku výnimočne pekné sochy, rodinná hrobka, a padáme do Kežmarku. Rozprávková babička nás sprevádza po Drevenom evanjelickom artikulárnom kostolíku, viac ma zaujala ona sama ako pamiatka, ktorú opisovala. Vonku sme sa chvíľu rozplývali nad belgickými psíkmi Joyce a Saskiou. Následne utekáme do Nového evanjelického kostola. Posledná a zároveň najnudnejšia zastávka.
Dostali sme 30 minút voľno. S Danielom sme sa vydali hľadať WC. V nemocnici sme nepochodili, uspel až na základnej škole, kde sa stratil v dave. Zvyšné minúty sme strávili v parku s malou tlupou ďalších spolupútnikov. Za desať šesť a v buse, s troma héliovými balónmi, sa vydávame na spiatočnú cestu. S Danielom si píšeme 'blokchat' o úprimne súkromných veciach...
O dve hodiny stojíme na košickej stanici. "Sme tu viacerí z Medickej a viacerí z Werferky, myslíte, že by nám šofér mohol spraviť dve zastávky navyše?" pýtam sa triedneho. "Nie, myslím, že to nebude možné. Tu je jedna zastávka a zvyšok vyhodíme pri škole." Skvelé. Spýtala som sa nesprávneho. Pri škole to skúšam opäť, tentoraz u vodiča. S otázkou, či by ma nevyhodil niekde na kruháku. Ale samozrejme! A tak som sa súkromne odviezla na Wewerku. Ľudia na zastávke len čumeli, prečo mi vodič kýve, vraj "maj saa". Ešte raz díky!
Unavená, myslela som, že o deviatej zaľahnem. No do jednástej som si čítala kamoša Pištu Kráľa a jeho Muža na úteku. Keby ma neboleli oči, čítam do jednej, kedy som konečne zaspala... Naozaj vydarený výlet. Už sa nemôžem dočkať Prahy. Tá bude trvať dlhšie. Už len vyše sedem mesiacov!!! :Dtým, ktorí sa dostali až sem - gratulujem! a ďakujem! :)
