Úprimnosť nadovšetko...

Sadám si za tú našu mašinu, vedľa mňa sedí moja klientka. Naľavo od nás je moja spolužiačka Katka s tou svojou. Čakáme na úvodné pokyny od profesorky a keď sa dozvedáme, že dnes už budeme pretvárať naše portréty, zapínam skicár a prenášam na výkres Štefkinu fotku.
So Štefkou to bolo od začiatku ťažké. Prvé stretnutie nám veľmi nevyšlo, keď som nevedela, ako ju zapájať, ako s ňou komunikovať, čo kresliť. Navyše bola veľmi netrpezlivá a pravdepodobne nemala veľkú chuť niečo urobiť. Ak aj hej, nedávala to veľmi najavo.
O týždeň to už bolo lepšie. Dostali sme voľnú tému, takže som nemusela premýšľať, čo by sme ešte mohli nakresliť na nebíčko. Štefka chcela robiť vlnovky, no ja som jej ich vyhovorila, lebo sme mali robiť niečo živé. Tak sme teda začali kresliť psíkov. Každý bol inej farby, bolo ich deväť a boli nádherné. Poskakovali si po lúke, nakreslili sme im aj búdu a aj slniečko, aby im nebola zima. Profesorky boli nadšené, vychovávateľky boli nadšené, ja som bola nadšená a Štefka bola šťastná.
Keďže som videla, že ďalej už s obrázkom nepohneme, šli sme obzrieť ostatných. Potom sme ešte mali čas, tak som Štefke dovolila urobiť vlnovky. Za tie tri týždne urobila pokrok, vôbec som jej nepomáhala myškou, a tie vlnovky naozaj vyzerali ako vlnovky! Boli farebné, preto ma dorazilo, keď prišla profesorka s výkrikom: "Jéj, to je pekná voda!" Samozrejme, asi bola zamorená nejakými chemikáliami, že bola taká farebná. "To sú vlnovky," poznamenala som teda s úsmevom a profesorka zarazená odišla. To sa jej tam stávalo často. A mňa to tak tešilo, hm, škodoradosť, najväčšia radosť... :)
Do tých vlnoviek sme nakoniec dokreslili aj rybičky, nech nie je profka smutná, že neuhádla čo máme na výkrese... Ryby boli farebné, a bol tam aj oooobrovský kapor, no úžasné.
Vedúci zahlásili, že už pomaly budeme končiť, aby sme ukladali obrázky. Kým som zatvárala programy, rozprávali sme sa so Štefkou. Len tak, o ničom.
"A vy koľko máte rokov?" začala. To ma dosť prekvapilo, že mi vyká. Ona má totiž 36. Povedala som, že sedemnásť. Potom som jej hovorila, že nežijem v Košiciach, že doma mám psíka (ukázala som jej fotku), mám dvoch bratov a oboch rodičov. Ona žije s mamou u sestry.

Rozlúčili sme sa a klienti so svojimi vychovávateľmi odišli. Samozrejme, nechýbali objímačky a pusy. Sú dvakrát takí starí ako my, no sú úprimní ako malé deti. Kto z nás by dal takto najavo svoje pocity?

Ja som si to vyskúšala. Zavesila som sa na spolužiaka, a poviem vám, objatie je super vec. Skúste to niekedy, len tak, z ničoho nič! Je to krásny pocit.