No uznajte, napríklad. Idete na služobku. Všeeetko vám tam preplatia, že komplet. Čo spraví správny Slovák? Na raňajky sa napchá tak, že obed by už jesť ani nemusel. Ale aj tak pôjde aj na ten, lebo šak v podstate zadarmo.
Všeobecne sú novinári známi tým, že stoly s občerstvením sa vyprázdnia skôr, ako sa všetci pisálkovia vôbec stihnú zhromaždiť. Akosi som tie nálety na chlebíčky stále nepochopila. Som prosto čudná. A neslovenská. Národné svedomie ukojím neskôr počas čakania pri kabíne na informácie o vážnosti zranenia jedného z hráčov. Kradnem zo stolu pripraveného pre mladých Slovákov jablko. Som so sebou o niečo spokojnejšia.
Ale aj tak je to v konečnom dôsledku jedno. Lebo to, ako protislovensky sa správam neskôr v hale, to je na kriminál. Nedá sa to ani ospravedlniť tým, že som už niekoľko dní v oblasti, kde vám za všetko ďakujú, pri každom príhovore o niečo slušne prosia, maximálne vám vychádzajú v ústrety, usmievajú sa na vás pri tom, akoby sa nechumelilo, a vôbec, správajú sa nejako divne.
Fakticky môj skutok nemá čo obhájiť. Tá dvadsaťeurovka predsa na mňa tak smutne pozerala, a ja ju len tak obídem? No uznajte, niet vo mne ani kúsok ľudskosti. Drahá dvadsaťeurovka, ak sa to čo i len trošku dá, odpusť. Aj to, že mi nebolo ani trochu ľúto, že som ťa tak opustila, ale najmä teda to, že som ťa nechala na pospas inému, kto sa predsalen uľútostí a vezme ťa k sebe.
Hanba, hanba, hanba... V rámci nápravy by som hádam mala zobrať aspoň uterák z hotela...
