Bráchom sa to nepáčilo. Vraj je to chlapská záležitosť a ja tam nemám čo robiť... Ale ja som macher a ockov miláčik (niekedy), takže som šla. Chááá!
Po minulé roky sme sa predierali záľahami snehu a cestou tam i späť sme tŕpli, či 'tereňák' vydrží, či nezapadneme. Pri akcii svietil mesiac, odrážal sa od snehu, a tak sme stromčeky pekne videli. Tento rok to bolo iné. Najviac snehu - celé štyri milimetre - bolo na dvore, z ktorého sme vyrážali. Mesiac nesvietil, a ani tá super baterka, ktorú mal Peťo na čele, nebola nič extra. Ešte že mal Benji svoj super mobil, videli sme aspoň kúsok stromu. To je na hľadaní najlepšie, aké sú v tme stromy tajomne krásne. Až doma, na druhý deň, zistíme, že sú krásne krivé, vhodné akurát tak do rohu (z jednej strany sú fakt milé, no z druhej sa hodia len ku stene).
Bez snehu mi cesta pripadala ako keď v lete chodievame do lesa na drevo. Alebo ako cesta Štôla-Hábeš na bicykli. Akurát, že bola tma. Zaparkovali sme kúsok od lesa a hybáj, hľadať tie pravé. Tak všelijako sme sa motali po 'záhrade', a keď sme mali tri nááádhernééé kúsky, šli sme späť k autu. Cesta späť bola až na naháňačku zajaca fakt nudná. Chápete, nemáte v kútiku duše ten príjemný strach, že sa nebudeme môcť vyhrabať zo snehu, že budeme musieť vystúpiť a buď tú karabasu tlačiť, alebo... alebo tam zmrzneme a nájdu nás až v apríli, keď sa bude sneh topiť! A vezmú nás domov, a budeme objavovať internet, ako strýko Imrich. Lebo do apríla sa veľa vecí zmení. Napríklad už budem dospelá! No ta to čo, zamrznem ako decko, a vyhrabú ma ako dospelú! Whoa!
Nie, teraz to také nebolo. Jedine že by sa kolesá auta zamotali do tej suchej trápnej trávy, ale pochybujem... Bez ujmy na zdraví (akurát ja trochu s ujmou na psychike - zase som počula spievať nejaké decko, a Majo mi sľuboval, že on si veru nespieval. Sakra, už ma unavuje všade vidieť duchov...) sme došli domov. Pri svetle sme si obhliadli haluze, veveričky sme síce nedotiahli, no tá obývačková haluz bude musieť byť fakt v kúte. Za trest. Tak jej treba. Chááá
