Vyšší hráč súpera na provokácie nepristúpil. Ak by tomu faganovi jednu vrazil, oslabil by svoj tím. Rozhodca ich dobre videl, usmieval sa nad drzosťou hráča v bielom. Za to, že po prerušení hry ofŕkal zabrzdením súperovho brankára snehom, by si jednu naozaj zaslúžil. Pomstychtivý mrakodrap si dobre obzrel jeho číslo, aby mu to počas hry vrátil.
Keby mu mohla poradiť, povedať mu, nech si radšej dáva pozor. Áno, súperi by mali pamätať na číslo dvadsať, ale preto, aby pred ním utekali. Lebo je malý, ale...
... vyšší hráč v červenom neudržal stabilitu a spadol. Dvadsiatka ho čistým hitom poslala na ľad. Pozviechal sa a odkorčuľoval na striedačku. Nemá to cenu.
Veru, nemá to cenu. S tým malým si neradno začínať, pomyslela si Andrea a naďalej ho s úsmevom pozorovala. Vzrastom nevysoký, no dosť rýchly. Bolo takmer nemožné obrať ho o puk. Spod prilby mu vytŕčali vlasy, ktoré umocňovali výraz beťárskeho šaša. Pri akciách šikovného útočníka diváci často mrmlali práve toto slovo - šašo. Tí, čo ho poznali lepšie, ho volali po mene - Gabi. Hoci to bola prezývka odvodená od priezviska. Ale krstným ho volali učitelia v škole a on nechcel, aby ho tak oslovovali kamaráti. Ak naňho aj niekto zavolal "Andy", tak sa neotočil. To oslovene už patrilo niekomu inému.
Jeho päťka bola opäť na ľade. Gabi sa postavil na vhadzovanie. Vyhral, Súper si hneď zakliesnil hokejku medzi jeho nohy, aby ho zdržal. Hlavou sledoval puk a tak keď sa chcel za ním rozbehnúť, nečakal, že ostane stáť na mieste. Gabi stehnami stále pridŕžal súperovu hokejku. Keď ju tam chce mať, tak nech si ju tam má. Posmešne žužlal chránič na zuby, zatiaľčo červený sa snažil oslobodiť svoju palicu zo zovretia. Ani si neuvedomil, kedy dvadsiatka odkorčuľovala, aby rýchlo dostala svojich do šance.
Aj pre toto malé tornádo milovala. Prehľad v hre, dobre vedel, čo si môže dovoliť. A mal zmysel pre humor, o čom svedčila aj ružová páska na čepeli jeho hokejky. A to večné hryzenie chrániča...
Odvážne sa pustil stredom do pásma. Dvaja protihráči sa doňho zahákovali a zasekli mu hokejku. Gabi ju pustil z dlaní a posunul si puk korčuľou. Rukami sa zbavil súperov a predral sa do útoku. Stále si puk prikopával, až ho poslal pred bránu spoluhráčovi. Andrea sa hrdo vypäla a pozrela do hľadiska, či si naozaj všetci uvedomujú, akp majú česť, že ho môžu sledovať. Pohľad jej opätoval starý pán sediaci hneď pod ňou.
"To je ale šidlo, ten malý Andrei Gabin. Nemal byť náhodou futbalista?!" usmial sa na ňu.
"Nemyslím. Hokej mu sedí viac," odpovedala Andrea. Typický Gabi, vždy zo situácie vyťaží čo najviac.
Do konca tretej tretiny zostávalo už len pár minút. Hostia prehrávali o gól a keďže hrali presilovku, odvolali brankára. Vhadzovalo sa v ich útočnom pásme. Zbadala ružovú čepeľ a vlasy odstávajúce od tváre. Je to v pohode, Gabi vybojuje puk a dá gól do prázdnej.
Vybojoval. Previezol sa stredným pásmom, zavesili sa naňho dvaja červení a tak ich zviezol so sebou. Neulakomil sa však, posunul puk spoluhráčovi, ktorý nenápadne korčuľoval zárovno s ním popri mantineli.
"Ako sa tam objavil? Vôbec som si ho nevšimol!" uznanlivo zahvízdal starý pán a Andrea zamyslene prikývla. Biely, ktorý dostal puk, ho do brány prekopol korčuľou. Hľadisko zajasalo, no rozhodca rezolútne rozpažil rukami.
"Ale no tak. Bola to frajerina. Nebuď chren, uznaj ho! Bol to gól!" posledné dve vety patrili korčuliarovi v pásikavom drese. Starým pánom lomcoval hnev.
"Nemôže. Bolo to korčuľou a úmyselne. Je pravda, že to bolo pekné, no nemôže to uznať," povedala Andrea, zatiaľčo Gabi vehementne rozhadzoval rukami a smial sa. Smial sa rozhodcovi, smial sa spoluhráčovi, smial sa tomuto zápasu, ktorý môžu tak ľahko stratiť a ktorý presne zapadal do koncepcie dnešného absurdného dňa, aké boli súčasťou jeho zábavného života.
"Na svoj vek si nejako múdra. Alebo fandíš červeným?"
"Nie! Ale toto nebol regulérny gól. To akoby futbalista hodil loptu do prázdnej rukou."
Starý pán sa rozosmial a Andrea s ním, lebo smiech je nákazlivý. Jej pohľad sa stretol s Gabiho veselými očami. Nebadane žmurkol a potom obaja kývli plecami. Čo už.
Po zápase si hráči podali ruky a kým červení odchádzali, bieli zostali v stredovom kruhu, aby sa poďakovali hŕstke divákov. Na juniorskú ligu nechodí veľa fanúšikov. Andrea si uvedomovala, že tu s ňou sedia poväčšinou kamaráti, rodina a odborníci. A ešte frajerky. Všetci tí teraz stáli a tlieskali.
Gabi si dal obe dlane na prilbu a kýval nimi, akoby sa hral na zajaca s dlhými ušami.
"To je šašo," rozosmial sa starý pán a Andrea s úsmevom prikývla. Gabi sa otočil jej smerom a poslal jej vzdušný bozk. A keď mu odkývala, uklonil sa a odišiel za ostatnými.
Cítila na sebe pohľady, no ignorovala ich. "Tá má ale šťastie," hovorili. A: "Videla si to, tak ten už je zadaný..." alebo: "To je škoda. Ale určite ju nemá tak rád, aby som ho nezbalila!" Závistlivé oči pomaly mizli, Andrea stále upierala svoje na plochu.
"Ostávaš tu?" opýtal sa starý pán a postavil sa.
"Tak trochu. Čakám na toho šaša."
"Jasné. Tešilo ma."
"Určite sa ešte uvidíme."
Posledný úsmev a starý pán tiež zmizol. Andrea sa pomaly pobrala k šatniam.
Vôbec jej nevadilo, že musí čakať. Opierajúc sa o stenu prestupovala z nohy na nohu a počúvala smiech, ktorý sa ozýval z kabíny. Premýšľala o tých pohľadoch. Nemali pravdu, ale jej to nevadilo. Nechcela by s ním chodiť.
"Andy!" ozvalo sa nadšene a vzápätí sa ocitla v Gabiho objatí. Nie, nechcela by ho za priateľa. Má čosi lepšie. Má v ňom brata.
Touto cestou by som sa chcela poďakovať juniorským hokejistom za to, že sa snažia hrať hokej, že ešte nie sú skazení peniazmi, a že nás takto bavia. Článok chcem venovať nielen hráčovi, ktorý ma inšpiroval k postave Andreia Gabina, ale aj môjmu bratovi ;)
