Keď v septembri Banská Bystrica naskočila do ligy ako dvanásty tím (pardon, trinásty, rátajme aj dvadsiatku), v športových novinách spomínali, že "nováčik" sa medzi elitu vracia po desiatich rokoch. Vo mne to nenápadne hrklo. Po desiatich rokoch. To som až tak stará? Ja si predsa zápasy s Bystricou ešte pamätám! Aj sezóny pred tou, kedy sa posledný krát hralo v “sérii B”.
Ja viem. Vyše jedenásť rokov, to nie je veľa. Sú predsa takí, ktorí pamätajú kvalifikáciu so Zetorom, či dokonca sťahovanie do novej haly (áno, terajšieho zimáku), a to mám na mysli len Poprad - nehovorím o takých míľnikoch ako boli MS na ktorých ešte hrávalo Československo, či postupné predieranie sa samostatnej reprezentácie vyššie a vyššie (Haščákove dva góly, a podobne, veď to poznáte). Ja ako dieťa "89 môžem o týchto zápasoch len čítať články, alebo počúvať zážitky spomínaných "pamätníkov". Ale narovinu - koľko osem-deväť ročných dievčatiek ste na hokeji zažili? A koľko z týchto sa o hokej naozaj zaujímalo tak, že si návštevu štadióna doma "vydupalo"? Koľko z nich sa na hokeji drží dlhšie ako trvá prestávka extraligovej Bystrice?
Medzi moje obľúbené spomienky hokejových začiatkov patrí, ako sme s bráchom kričali "JUNAAAAAAAS" po tom, čo pán Sučko zahlásil "Gól, hráč číslo dvadsaťpäť - Peteeeeer..." a nechal priestor tribúnam. Žasli sme nad zákrokmi Martina Klempu. Keď s nami raz bola sesternica, žasla pre zmenu ona - akí sme skvelí, vyhrali sme 10:0!!! Smiali sme sa - ty tomu nerozumieš - veď to je Dubnicaaa! Kto by nad ňou nevyhral?! My sme samozrejme rozumeli ;) V sektore B3 sa toho na vás nalepí... (v úplných začiatkoch ešte na Ačku) Aj to sme ovládali - tam predsa sedáva elita. Neraz sme si nenápadne ukazovali - aha, Fero... Aha, Milošova manželka... Nikdy nezabudnem, ako do mňa Majo významne drgol - vraj dítroitský skaut! Nenápadne hodím očkom doprava - naozaj, kúsok od nás sedí pán a poznámkuje si mladých v súpiske. Žmurknem na brata a podrýpem "a ako vieš, že to nie je len novinár?" aj keď to by musel byť novinár nový, lebo aj tých sme mali dobre zmapovaných. "Pozri sa mu na nohy!" Pán mal prehodenú nohu cez nohu a nohavica sa mu nadvihla a bolo vidno ponožky - a na tých logo Red Wings. No uznajte, kto iný ako skaut to mohol byť??? (Aj keď, za skauta už považujú občas aj mňa. Veľké odhalenie prichádza: nie, napriek tomu že nosím šiltovku Avs a poznámkujem si (nielen) mladých v súpiskách, nie som skautkou Colorada ;)
Pamätám si, ako sme spolu so Spišskou postúpili, tesne tesne za nami skončila práve tá Bystrica. Potom sme “predali semifinále”. V tom veku som to mala milostivo na háku, pozerala som ako Plch strieľa góly a Bokroš sa rozčuľuje. Šiel na ľad ukázať rozhodcovi kde je červená stredová. A obecenstvo ho za to odmenilo, ešte korunami, vtedy sme o eurách len snívali. Aj o titule. Ale to dodnes.
Boli sme štvrtí, ale cítili sme sa byť podvedení, lebo to malo byť zlato. Potom sme boli štvrtí ešte dvakrát, zas ten Zvolen. “Pozberanci”. Potom bol Arne najlepší strelec ligy. 35 gólov, to je číslo, čo? :) Už hral v Košiciach. Rozbil nám príklepom okno, tak po ňom diváci stále hanlivo kričali “Aaaaaarneeee… Aaaaarneee…” A možno preto, že to okno rozbil práve v Košickom drese.
A potom sme sa tak strašne vtipne zachraňovali, záhadná výhra v Košiciach, 6:5, hoci bolo tesne pred koncom ešte 4:5. Hokej je hra nevyspytateľná. Na tie dva góly sme nepotrebovali ani minútu. Možno by si ich dali Košičania aj sami… A doma ešte výsledok 2:1, bol to tuším Mikuláš?
Potom bol lock-out a nátresk na zimáku, keď bol u nás Bondra a prišiel Slovan so Šatanom, Višňovským a Heclom (a ostatnými borcami, Slovan ich bol vždy plný). To bolo srandy! Čakali sme ich asi do pol siedmej, kvôli snehovej kalamite pri Ružomberku. Vyhrali sme 3:0, trafil sa môj obľúbenec – vtedy kapitán – Slavo Pavličko, a ešte Miro Ihnačák a Miro Škovira. Tú zostavu si pamätám asi najviac zo všetkých. Učili sme sa ju s Majom po číslach, podobne ako neskôr zvyšok ligy – už sme totiž začínali s prenosmi pre hokejportal. Aj predtým sme poznali po číslach, veď bolo treba kričať strelcov :) Teraz už veľa hráčov poznám podľa štýlu hry.
A potom prišla pamätná sezóna… Tá na ktorú budem ešte dlho spomínať, ktorej by som mohla venovať samostatný článok. Keď sme si na Tatranskom pohári robili srandu - keď Slavo rozbil trofej – to sú črepy šťastia do ligy. Aj pán Sučko to povedal, akoby nám čítal myšlienky. S Majom sme potom kontrovali – túto sezónu na finále! Aby sme boli aspoň v niečom originálni. Sučka by čosi tak bláznivé určite nenapadlo.
Potom sme už mali len veľké ciele. Cez play-off nás nepustil Slovan, potom Košice, potom sme všetkým protivníkom ktorí by nás chceli prekonať vytreli kocúra, lebo sme sa doň radšej ani nedostali… Prvý krát v histórii…
Zažila som pánov Brunclíka, Selveka, Jančušku, marí sa mi aj Faith či Milan Skokan, ale to sa mi naozaj marí, lebo vtedy to pre mňa nebolo tak podstatné. Prednejšie bolo skóre, a potom hráči. Spomínajte spolu so mnou na tie slávne útoky – Roman Tomas, Peťo Klouda, Jardo Jabrocký – Peťo Junas, Igor Rataj, Ivan Saloň – Hary Wittlinger (a neskôr Miro Škovira), Arne Kroták, Slavo Pavličko… Trénersky si pamätám až Svozila, potom Bergera, Hossu, Turana, Pénzeša. Aj keď skutočne trénersky sa dá hovoriť asi len o Svozilovi. Tým nechcem ostatných uraziť, ale čo dokázal tento moravský tréner, všetka česť!
Pamätám sa ako zdrhol Jabro do Francúzska, ako Zvolen zlikvidoval Harabina, na strašidlo Paukovčeka, ako Škovirovi viali vlasy keď korčuľoval (dnes to znie tak strašne absurdne :D), ako sme vyhodili Žemličku, ako sme vyhodili Vrbatu… Ako Junas opľul rozhodcu, ako sa rozhodca vytrel na červenom koberci, ako Mráz prebehol rozhodcovi po chrbte (aj keď to som nevidela naživo)… Ako mi Jarolín prvý krát podal ruku, ako sa Hossa rozčuľoval na tlačovke a ospravedlňoval sa potom mne ako dáme v miestnosti, že nadáva… Ako sme hrali v horúčkach s Košicami, drvili Mikuláš, Prešov, Dubnicu… Ako sa mi splnil sen, písala som prenosy, najprv na kolenách, teraz už v novinárskej kabínke (za toto pánovi Turanovi naozaj ďakujem). Mala by som asi napísať knihu. Desať rokov je sakra veľa.
Vďaka ti, Bystrica, že som si spomenula.
Vďaka ti, Poprad, že som mala na čo.
Vďaka vám, čitatelia, že mal kto spomínať so mnou :)
a aby som nezabudla... toto mal byť nas...štvaný článok. ale nejak som si zaspomínala :)) ako dobre, nebudem chvíľu nadávať na súčasnú situáciu v PP...
