?Denníček´ nášho mužstva, časť 5.

Všetko bolo najprv strašne tajné. Cítil som sa ako nejaká hviezda - nikto o mne nevedel. Len pár skalnatých divákov sa divilo, prečo sú na tréningu štyria chytači. Ale potom sa to rozbehlo... A hneď bol hurhaj...
Chytil som sa hneď na prvom zápase v šestine - striedal som dvojku, bol chorý. Vyhrali sme, aj mojou zásluhou, aj kapitánovým hattrickom, a domov sa cestovalo v dobrej nálade...

Ďalší sme zasa vyhrali a ja som začínal mať pocit, že je tu fakt super - spoluhráči proti mne zatiaľ nič nemajú, tréner si ma chváli, aj diváci ma majú radi, tak som sa im šiel poďakovať. Boli z toho strašne nadšení, skákali sme tam aj s dvoma obrancami jak magori, páčilo sa mi to!

Prvý domáci zápas (taký fakt domáci, lebo aj ten predchádzajúci sme mali dosť dobrú kulisu) mi nedali góla. Jeden mladňak dal gól, takže sme vyhrali. Kouč ma od radosti vychvaľoval do neba na tlačovke, až som sa hanbil... Šak ma aj pýtali rozhovor, tak som im pár vecí nakecal... Čo po mne chcú, veď tu skoro ani nie som!

Potom sme hrali vonku. Chalani vraveli, že majú strašne radi toho súpera, lebo sa dá v pohode dohodnúť... Swine jedne, pokašlali mi porádny šadaut. Ale aj tak sme vyhrali. Veď mali dosť vírusov, aj som sa bál, či niečo nechytím... Ale odolal som. A chytal som len puky. Ešte ma poriadne nepoznajú, takže nevedia, ako na mňa... Čím ďalej to bude len horšie a horšie...

Niekto to odsabotoval. Určite. Veď na hostí bol celkom pekný kurz. Sakra, a ja som zabudol natipovať... Ešte nie som poriadne zaučený... Snažil som sa, ale predsalen, žabáci sú už bližšie k mojej rodnej hrude, a chalani sa nešarpali, tak ja už neviem... Sa môžem snažiť a oni na mňa takto... Kašlem im na to... Ale divákov mám stále rád.

Tak. A je to. Tento zápas som pre zmenu pustil ja. Nech si ma strážia pekne. Ale kouč sa má rád, pochválil nás za aktivitu. Veď sa aj chalani snažili. A navyše to vôbec nevyzeralo tak, že ja som to dodrbal. Kurnik, jaký som šikovný... :)

Kouč za nami pred zápasom prišiel, vraj či sme pozerali telku. Lebo vraj hral náš súper proti dosť dobrému tímu a vyhrali, takže hokeja majú nateraz dosť a výhra by mala byť naša... Potešili sme sa a vybehli na nich. Keď mi rupli gól, kusa sme sa zľakli, ale nakoniec sme to ustáli, lebo oni toho svojho, v takej smiešnej maske, odvolali, a náš Maco dal dosť šťastný do prázdnej. Diváci boli strašne radi, keď sme im boli ďakovať. Tým tuším k šťastiu stačí výhra. Alebo pekný hokej? Kto vie...

Trmácali sme sa autobusom cez duny snehu, až som mal pocit, že hráme mimo štát. Aj sme meškali, a kouč nás v buse povzbudzoval, že keď prehráme, hodíme to na tú kalamitu. Ale ja som sa zaťal. Na nič sa nebudeme vyhovárať! Domáci si mysleli, že sme unavení, tak nás po prvom góle šetrili, a to nemali robiť! Nestihli nám dať ďalšie, chalani pekne bránili, využili pár (rozumej dve) chýb, a v pohode sme výhru ustrážili... Paráda... A rýchlo domov, bo...

Mladňaci sa utrhli. Normálne sme chceli v pohode odohrať zápas, šak body sme mali isté, a oni sa tak šarpali, že im vyťali šestku... Dvaja dali po debutovom góle (jeden z toho bol tak vedľa, že si až puk zabudol zobrať), jeden z nich sa stal dokonca najproduktívnejším hráčom kola! S troma bodmi, ale predsa... Kouč ich pochválil, aj keď to z neho ťažko liezlo... Ale oni si to zaslúžia. Veď trénujú pomaly dvakrát toľko čo my, hrajú nielen u nás, ale aj za juniorku... Šikovníci. Veď aj prezident spomínal čosi v tom zmysle, že na geriatriu sa už vykašlú a začnú stavať mladé mužstvo. No, som zvedavý, ako dlho mu to vydrží, lebo Kubo spomínal, že to isté hovoril aj pred rokom, a ako to dopadlo... Vyhodili nespokojných hráčov, a aj so mnou už sa dohodli na odchode... Aj viem, kto príde miesto mňa. Ale nič nepoviem, lebo by som bol za blázna. Však uvidíte, čo to bude za hurhaj... ;)