Keď bol Toni malý, dal sa na hokej, na rozdiel od svojich rodičov ním bol nadšený. Tí mali pocit, že je to nielen tvrdý, ale najmä drahý šport. Každý kúsok výstroja čosi stojí, Toniho treba denne voziť na tréningy, chodiť s ním na zápasy, ako to všetko zvládnuť spolu s prácou, aby bolo z čoho výjazdy zaplatiť? Nielen rodičia museli kvôli synovi toho veľa obetovať. Ak chceš v živote niečo dosiahnuť, musíš na sebe makať, a v hokeji to platí dvojnásobne.
Aký-taký výstroj dostal z klubových. Korčule mal ešte po staršom bratrancovi, jedine hokejku mal vlastnú, a strážil ju ako oko v hlave, aby ju nezlomil. Ticho závidel niektorým spoluhráčom, zvlášť Erikovi, ktorý mal korčule z Kanady a na hokejke slávne meno - Gretzky. Mal doma aj jeho dres, otec mu všetko doniesol zo služobky z Kanady. Erik hrával krídlo v prvej formácii. Jeho otec venoval klubu nemalé finančné prostriedky. Aj Toni hrával krídlo, ale do prvej sa už nezmestil. Keď trochu vyrástli, Erik odišiel hrať za more. Šiel tam Samo, najlepší center tímu, ktorému predpovedali veľkú budúcnosť, Erik sa s ním akosi zviezol. Začiatkom dorasteneckej sezóny musel skončiť Tomáš. Bol to dobrý chalan do partie, mal talent, chytal v bráne. Prišiel ale Marek, jeho otec sa dlho rozprával s vedením zatiaľčo chalani pred tréningom čakali v šatni. Na tréning už s nimi Tomáš nešiel, v bráne stál Marek. A tréner prišiel na najbližší zápas v novom kožuchu. Tomáš s hokejom sekol, a už sa nikdy tak vysoko nedostal, hoc talent v sebe stále má. Marek sa neskôr tiež stratil, jednoducho preto, že nevynikal.
Aj na strednej Toniho hokej stále držal, bavilo ho to a nepatril medzi najhorších. Stále však v súpiske na takých miestach figuroval. Rodičia už na jeho zápasy nechodili. Na tréningy chodil pešo alebo na bicykli, alebo sa zviezol so spoluhráčom, ktorý dostal od rodičov auto. Mimo Reného, ktorý sa s nimi veľmi nebavil. Hral v druhom útoku odkedy sa dostal do tímu, hoc podľa testov na to nemal. Mal niečo iné. A tréner nové auto.
Po čase skončil Matúš, Toniho dobrý kamarát zo školy. Už nemal chuť plaholčiť sa po tréningoch a na zápase len sedieť na lavičke a podávať Renému fľašu s vodou. Toni bol na pochybách, a takmer skončil tiež, napokon však po rozhovore s trénerom prešiel do obrany. Bolo to fajn, celkom mu to šlo, a v presilovkách vedel zbierať body. Ale na presilovky sa často nedostával, tam to ťahali chalani ktorí obranu drtili odmalička. Toni však nechcel ani pomyslieť, že by mal s hokejom skončiť, keď mu toľko obetoval. Keď šli spolužiaci von žiť, on šiel do postele. Nie že by hokejisti na diskotéky nechodili. Veď aj René neraz prišiel na zápas unavený. Na jeho výkone však akoby nezáležalo. Vždy sa to nejako urovnalo. Aj Toni sa raz nechal stiahnuť na žúrku, no po prvej tretine ho tréner poslal do šatne a po zápase absolvoval nepríjemný pohovor.
Po mature Matúš odišiel študovať právo. Toni veril, že sa dostane do Ačka, obrancov tam bolo málo. Prejednať zmluvu šiel s maličkou dušičkou, no bol odhodlaný ostať aspoň na farmu, do prvej ligy. Slová manažéra ho v stoličke usadili. „Si malý, u nás sa nepresadíš. Nemáš perspektívu. Choď si hľadať robotu, ty sa hokejom neuživíš."
To Toni tušil aj sám, ale taký preplesk nečakal. Už mu ani nenapadlo zisťovať, ako je to s tým farmárskym tímom. Vo dverách sa minul s jedným zo sponzorov. Jeho meno bolo aj na dresoch, hoc nie na všetkých. Toni nevedel, či ten obranca je sponzorov syn, synovec, či menovec, ale jedno vedel určite. Mohol byť na jeho mieste a zastal by si rovnakú, ak nie lepšiu prácu.
Skončil teda v zahraničí, jedno z klasických legionárskych zamestnaní a po večeroch tréningy a zápasy. Mal oboje, prácu z ktorej vyžil, i hokej na prilepšenie a zábavu. Ale nebolo to ono. Doma mafiánsky kamarát škrabal ľad za desaťnásobok ceny, ktorú by mu ponúkli ak by bol o niečo lepší. Alebo ak by sa trochu inak volal. V nižšej lige tipéri, kamaráti kamarátových kamarátov, podceňovaní mladíci.
Ivo mal talent od Boha, produktívny obranca ktorý sa na presilovky pýtal na krídlo, tréningy však preflákal, nedodržiaval pokyny, striedal klub za klubom, problémy s automatmi, namiesto NHL skončil v zahraničí v nižšej lige. Peťovi to odmalička nešlo ideálne, no dostal šancu, makal na sebe, naučil sa to. Neustále postrkovaný trošku vpred, s obrovskou chuťou zlepšovať sa, a teraz je lídrom tretieho extraligového útoku. Rišo bol tiež „ockov", dostal sa do tímu ani nevedel ako, bolo oň postarané ako vo vatičke, vypracoval sa až do repre, tam obrovské sklamanie. Naproti tomu talentovaný Adam, hoc už od skorej juniorky skúšaný u seniorov, zrazu po zmene trénera doma ostal nechcený, predvádza svoje parádičky v nižšej lige. Kde by mohol byť, ak by ho v pätnástich nevysánkoval bohatší Kubo? Kde by bol teraz najlepší obranca svojej kategórie, keby rovno po úspešnej sezóne dostal šancu v Ačku namiesto toho, aby bol nútený odísť do zahraničia? Prečo rok čo rok opakujeme rovnakú chybu, staviame stále na skúsených matadorov, protekčné deti, a talenty odsúvame na vedľajšiu koľaj? Prečo učíme hokej niekoho, kto naň má, namiesto toho, aby sme požičali výstroj tomu, kto ho hrať vie?
