Podstatná väčšina popradských fanúšikov, ak aj nie každý a jeden z nich povie, že Arne Kroták je najlepším hokejistom slovenskej extraligy. Nech už jej ľad brázdil ktokoľvek, od Šatana, Gáboríka, Hossu či Handzuša počas lock-out sezóny, cez Marinčina mladšieho, Deyla, Raisa či Hudáčkovcov oslavovaných už v ich mladom veku, po Halaja, Kuľhu, Babku, Laža, Pardavého. Nie, ani Pálffy nie je lepší, zvlášť keď u nás doma na úzkom klzisku sme ho tak často hrať nevideli. Ani za Boha; Arne je náš, Arne je naj!
"Rodený Popradčan" ako ho podtatranci občas radi nazývajú, sa narodil v Třinci, kde jeho otec vtedy hrával. Dnes už starší pán, ktorý ho k hokeju priviedol, je zrejme synovým najväčším fanúšikom a je naňho právom hrdý. Dvadsať sezón v seniorskej lige, z toho pätnásť v popradskom drese a úplne prvé tri ešte za čias federálnej ligy. Obliekol si aj reprezentačný dres, hoc len na šesť zápasov za československú "osemnástku". Aj tam sa stretol so svojou hokejovou dvojičkou Slavomírom Pavličkom, s ktorým neskôr drtili súperov doma v Poprade. Práve s ním a Habartom "Harrym" Wittlingerom pomáhal v troch zápasoch Zlínu, rovnako tri zápasy odohral neskôr aj počas ďalšej krátkej českej anabázy v rodnom Třinci. V spoločných desiatich sezónach s Popradom prežili všeličo, získali bronz v 96/97 a 97/98, v ďalšej sezóne dokázali prehrať semifinále so Zvolenom, na čo určite nielen žiaden z nich, ale aj množstvo podtatranských divákov do konca života nezabudne.
Slavo po sezóne 2000/2001 odišiel spod Tatier do hlavného mesta. Arne tiež doma neostal, zamieril do metropoly východu. Stretli sa proti sebe v semifinále, Slavo so Slovanom vyhral, aj titul. O rok na to sa aj Arnemu podarilo dotiahnuť s Košicami do finále, no v ňom sa opäť stretli so Slovanom a Slavo bol zlatý druhýkrát. Do tretice sa to nepodarilo a Slavo sa vrátil do popradského dresu so štrnástkou na chrbte. Arne sa po štvrtom roku na východe tiež vrátil pod Tatry, aby po košickom "Ká útoku" (Kmiť, Kroták, Köver) žiaril v "ŠKP útoku" (Škovira, Kroták, Pavličko). Nejedno popradské srdce zaplesalo. Tak nejak to povedala teta v televízii, keď oznamovala podpis zmluvy. Ej veru plesalo. Prvý raz mi to zvestoval otec, keď ma bral z vlaku z Košíc. "Arne podpísal." - "Ta ideme na titul?" - "Ta ideme na titul!". Ta šli sme, ta ňe?
Odvtedy chodíme na titul stále, alebo aspoň "do troch rokov". Arne sa tam ťahá s nami, drží sa doma, hoc v ostatných sezónach sa v lete stále spomína, že by rád skúsil niečo v zahraničí. Ale už sa toho popísalo... Aj Demitra sa dušoval, že na Slovensku nikdy viac, aj trio ŠKP po finále v rozhovoroch tvrdilo, že kariéru by radi ukončili spoločne v popradskom drese.
Jednak raz, ja na Arneho nezabudnem. Patrí medzi tie hviezdy, o ktorých budem rozprávať svojim deťom, ako som deckám v kempe hovorila o ruskej rakete Pavlovi Burem. Na ktoré budem s nostalgiou spomínať ako na Scotta Niedermayera, či vypredaný predkalamitný zápas Bondru so Šatanom. Dcére ukážem staré fotky fešáka s tmavou šticou, synom videá s kľučkami, gólmi, kombináciami, oslavami. Poviem im o tom, ako sem prišiel s Košicami a prvým pukom rozbil okno na severnej stene, tak ako to pripomenul môj otec mne. A ak dovtedy na zimáku nepribudne severná tribúna, ktorou sa tak dlho vyhrážajú, alebo tú sklenenú stenu neopravia, tak im ho aj ukážem. Aj plagát košických hokejistov, čo mi Mery ukradla z intráku. Vraj komu z tých báb tam ubytovaných by už chýbal. Len mne. Poviem aj, že jeho najlepší hokejový kamarát bol mojim najobľúbenejším hokejistom, a keď kapitánčili proti sebe, po úvodnom podaní rúk Slavo Arneho podržal trochu dlhšie ako to on čakal a takmer sa vytrel na ľade.
Je mi jedno či sa na tom budú smiať ako vtedy ja, poviem im ako sa stretli znova v jednom drese, a po prvom úspechu - vyhratom Tatranskom pohári - Slavo rozbil tanier pre víťaza. Pochválim sa im, ako sme s bráškom prorokovali, že črepy šťastia, a Poprad do finále. Zaspomínam aj na samotnú cestu doň, ako sme sa bavili s Trenčínom, postupový gól strelil práve Arne, a bol jeho tristým v extralige. Keď sme zdolali Košice, Arne nabral hokejkou "stuhu víťazstva" a točil tým nad hlavou ako valaškou. Tak nejako si predstavujem opitého šťastím. Spomeniem aj slzy po siedmom zápase. Simulovanie faulov, v čom mu môže konkurovať snáď len Uram. Na prekonanie Lukáčovho rekordu, keď sme v Košiciach premýšľali, prečo sa chalanom farbia dresy, a potom ďakovali hokejovému bohu, že sme sa na východ vybrali práve na tento zápas a mohli zažiť tú oslavu na vlastnej koži. Rovnako tak som bola pri štyristom góle, opäť Trenčínu, do prázdnej brány. Moje spomienky im budú možno tak smiešne ako vtedy moja radosť trenčianskym kolegom. Aj oni však uznanlivo zatlieskali. A verím, že raz bude tlieskať štadión. Nie po góle, či pri odovzdávaní ceny. Arne Kroták si zaslúži, aby dres s tou jeho trinástkou vyvesili pod strechu.
Rozhovor pred sezónou 2005/2006, kedy sa "dvojičky" opäť stretli v tíme, ktorý ich odchoval, s narážkami na to, že aj narodeniny oslavujú spolu.
redaktor: Keby ste v nasledujúcom ročníku hokejovej extraligy dali spolu toľko gólov, koľko máte spolu rokov, boli by ste spokojní?
Slavo Pavličko: Ňeňi malo?!
Arne Kroták: Jak tak počitam, 23 a 23 je 46, to je dosť...
venované autorovi fotografií Arneho s cenami, proti Bystrici, na trestnej a v nájazde, môjmu otcovi Janekovi
