Dnes som sa fakt zobudila veľmi skoro. Dokonca to bolo ešte doma!!!A dokonca ani nie dlho po tom, čo som vstala z postele! Ako sa mi topodarilo? Úplne jednoducho! Proste som vyčistila zuby. Ako, nie že bymi práve toto pomohlo k prebudeniu, veď to by som mala byť prebudenákaždé ráno tak skoro. Ale dnes sa mi akýmsi zázrakom podarilo dostaťzubnú pastu do očí. Nepýtajte sa ma ako, ja sama netuším. Proste somju rozospatá nanášala na zubnú kefku, keď tu zrazu...
Najhoršiebolo to, že som si chcela pastu z oka vymyť. A ono sa nie a nieotvoriť! A keď sa mi to nasilu nejako podarilo, cítila som tú pastovitúhmotu, také zvláštne hrudky... Srandovne sa to opisuje, ale tojednoducho musíte zažiť, aby ste si to dokázali jasne predstaviť.
Zas teraz nebežte do kúpelne natrieť si oči pastou aby ste vedeli, aký to je pocit!
Eštesi pamätám, že mi po rozume behali dve myšlienky - prvá, že na väčšinez obalov od krémov píšu, že pri styku s očami ich treba vypláchnuťčistou vodou a kontaktovať lekára. Sakra, mám ísť k doktorovi?Druhá, že Jackson Pollock a jeho action painting sa vyznačovalovýrazným pastóznym rukopisom. To je taká moja profesionálna deformácia.Že často myslím na to, čo sme na dejinách umenia preberali.
Keďsa mi niečo stane, tak navonok nepanikárim. Zostávam pokojná. Ale vhlave to vrie. V hlave premýšľam, čo urobiť ako prvé, či to, čo robímje správne, a či by som to nemala nechať tak a o nič sa nestarať. Tiežsi pamätám, že keď som dostala loptičkou do nosa, mala som pocit, žesom trochu mimo - že rozprávam strašne veľa, úplne od veci, a že saopakujem. Miro mi neskôr povedal, že som bola úplne v pohode, a že nato, čo sa stalo, som bola až veľmi kľudná. Tak neviem. Je tá panikanaozaj len v hlave? Či je to ďalšia z vecí, ktoré si namýšľam???
Takže.So sviežim pohľadom a úsmevom na tvári (moje myšlienky o návodoch napoužitie krémov a pastóznom Pollockovi ma rozosmiali) som sa dostala aždo Popradu na poštu (tú hneď vedľa železničnej stanice), kdebrigádujem. Poviem vám, je úžasne zábavné robiť na pošte. Toľkozaujímavých mien!!! Rozumiem, ako vzniklo priezvisko Kováč - sused jekováč, tak sa bude volať Kováč. Okay. Ale ako vznikli menáČloviečiková, Panáčková, Motúz, Duch, Kuracinová či Šlapková... Tiež jezaujímavé sledovať, koľko menovcov či rodinných príslušníkov býva vjednej obci (za všetky jedno - Lendak je samý Hudaček, Neupauer alebo Lizák). Aešte je sranda nájsť meno, ktoré poznáte, meno bývalého spolužiaka, čikamoša (alebo meno známeho blogera).
Ale dosť k práci. Veď tam len sedím a krátim si čas. Po ´poštovaní´ (ako svoju ´robotu´ nazývam) sa dostávam späť domov. Bolo veľmi pekne, takmer leto, slnečno a teplo. Už z auta som si na ihrisku všimla brata obklopeného hlúčikom detí, držal v ruke hŕbu baseballových rukavíc a pálku. Paráda, ideme hrať softball!!!
Kým som prišla, Majo už bol s úplne inou partou. Chalani vekom starší ako pôvodná hŕstka decák si zabrala ihrisko na futbal a brat sa k nim pridal. Deťom ale dovolil, aby sa hrali sami. Super.
Najprv som len pozorovala a dozorovala. Potom som si spomenula, že viem nadhadzovať o dosť lepšie ako tí prckovia a že keď to budem robiť miesto nich, bude sa im aj o dosť lepšie pálkovať. Tak som stále rotovala medzi deckami a poúčala ich. Dychtivo ma sledovali a opakovali, aby sa mohli zlepšiť. A o dve minúty to aj tak robili presne tak isto, ako na začiatku.
Smiala som sa na tom, veď časom to možno pôjde lepšie. Ale dorazil ma chlapec, ktorého som učila pálkovať. Ukázala som mu, ako má stáť. Zopakoval. Po chvíli som uňho dosiahla dokonalý postoj. Krásne prikrčený v kolenách, pravý lakeť na vyššej úrovni ako ľavý, pálka pevne v dlaniach, s odhodlaným výrazom v tvári pripravený poslať loptičku na kilometre ďaleko. Aj švih sme si nacvičili, hoci to trvalo dlho. Najprv bral pálkou ako na krikete, zdola. Potom to už šlo aj v rovine ramien, no bolo to pomalé. Až keď som dala dlaň približne tam, kde má triafať loptičku a kázala som mu opakovane trieskať mi do nej, naučil sa to. Takže, na méte stojí obávaný mladý pálkar a ja verím, že sa mi podarí nadhodiť správne. Podarilo sa. A chlapec dosiahol neskutočné - v momente si dlane vymenil do nesprávnej polohy a snažil sa loptičku odraziť zhora. Akoby hral lacrosse a práve sa chystal zhora streliť loptu do siete.
Päťkrát to tým deťom vysvetlíte, päťkrát to zopakujú správne. A na šiesty, keď už sa ide naostro, to spravia úúúplne ináč.
A najlepšie to bolo po akcii. "Kristián, čo som ti pred chvíľou ukazovala, ako sa to má robiť?" Kristián sa ani na moment nezamyslí, okamžite predvedie ukážkový švih. "Takto!"
"Dobre, a prečo si tak nešvihol v hre?"
"Keď ja to neviem..."
zažité 3.6.2008
