Určite si milé dámy teraz pomyslite, že som prinajmenšom tresol z višne na hlavu. Tak to nefungovalo ani v Raji pred incidentom s jablkom a tak skoro (ak vôbec) fungovať nebude. Skúsme sa však zamyslieť nad otázkou, prečo je tomu tak?
Nedávno som vyhadzoval z PC manželkine, už nepotrebné študijné texty, keď som narazil na „projekt" pod názvom „ Úloha mužov pri presadzovaní rodovej rovnosti." Hlavným cieľom projektu, na ktorom sa podieľal 23 členný tím, bola analýza spôsobov, ako môžu muži aktívne prispievať k tejto problematike. Zlatým klincom výsledkov analýzy, bolo konštatovanie, že napriek potrebe zapájania sa môjho pohlavia (teraz to myslím obrazne) do rodovej rovnosti „implementácia záverov do praxe nie je jednoduchá! „
Premáha ma silný pocit, že projektový tím objavil vo svojej analýze jemne povedané teplú vodu a menej jemne to, o čom spieva jedna slovenská rocková kapela v megaúspešnom hite, z neznámych dôvodov málo hraným v rádiach ...
Nechcem tu rozoberať prehnané reakcie ortodoxných feministických „mysliteliek" a združení, kde sa často zgrupujú menej fyzicky príťažlivé jedince vášho pohlavia, často neschopné nájsť si partnera (kamarát ich označuje ako „staré škaredé vydry", ale ja s tým samozrejme nesúhlasím...) Tieto osoby svojim bazírovaním na „totálnej" rodovej rovnosti prinášajú nežnejšej polovici ľudstva viac škody, ako osohu. Zároveň však ani prílišné zdôrazňovanie rozdielov medzi mužmi a ženami nie je na mieste. Možno je to z mojej strany prejav určitých zvyškov komplexu mužskej nadradenosti, ale mám pocit, že na oba extrémy v konečnom dôsledku doplatíte vy.
Problematika účelného zaradenia mužskej polovice živočíšneho druhu Homo sapiens do rodinného života začína už s príchodom z pôrodnice. Malý chlapček v modrých dupačkách hľadí ako puk na hordu samozvaných sudičiek ktoré sa naň škeria a počúva, že musí veľa papať, aby bol veľký, silný, mocný, aby mohol pracovať, oženiť sa, mať syna ako je on, dožiť sa penzie a v pokoji umrieť...
Naproti tomu malá princeznička v ružovej košieľke od podobných ksichtov počúva, že musí papať tiež, aby bola pekná, (silná byť nemusí, o vzpieračky a vrhačky guľami nie je na trhu valný záujem), aby sa chuderka mohla vydať, porodiť deti, obskakovať manžela a poctivo plniť manželské povinnosti...
Keby však mali obaja oblečenie napríklad zelené, ani Theodora by nezistila pohľadom kto má "žrať" pre krásu a kto pre silu. Deti sú totiž až na pohlavné znaky rovnaké.
Máme teda poruke malého jedinca mužského pohlavia a naše pokusy umocnené dlhoročnou praxou sa môžu začať. Malý - nazvime ho Jožko, vyrastá odmalička ako správny chlap. Okolo má samé mužské aspekty potrebné k svojej existencii. Autá, vlaky ,lietadlá, žeriavy, bagre, kliešte, kladivá, pištole, tanky, delá...Zatiaľ ešte ako hračky. Ak sa aj dostane k hračkám dievčat, počuje často, bohužiaľ od vlastnej mamičky, že chlapi sa s bábikami nehrajú...
Ak si Jožko pri páde oškúli koleno a zaplače (starší by si uľavil inak), tak počuje, že chlapi neplačú a fňukajú len baby... Práve tu sú kladené základy mužského komplexu nadradenosti, nutkanie za každú cenu dodržiavať stereotypy praktizované ešte našim neandertálskym bratrancom, o rozdelených úlohách pohlaví v tlupe, aby nebodaj nevybočil z radu. Tieto stereotypy nášho Jožka, neskôr Jozefa sprevádzajú po celý ďalší život.
Situácia tak z pohľadu dieťaťa v priemernej rodine potom vyzerá nasledovne:
Ocko chodí do práce, zarába peniaze, príde domov, vyvalí pupok na gauč a otvorí noviny a pivo. Mamička je zamestnaná síce tiež, ale doma navyše varí, upratuje, hrá, sa s nami a stará sa o to, aby si mal ocko po práci čo otvoriť. Toto sa deti dozvedia veľmi skoro, len čo začnú vnímať svet okolo seba. Je ťažké predpokladať, že syn sa v dospelom veku bude správať inak ako jeho otec, že sa z mladého muža po svadbe stane neohrozený bojovník za rodovú rovnosť, keď u svojho otca pozoroval len klasické spôsoby fungovania priemernej slovenskej rodiny - práca, krčma, futbal, noviny, televízia a pri občasných maminých protestoch snáď aj dve - tri výchovné po papuli...
Ak sa Jožko ožení s podobne "rodinne" založenou dievčinou, tak sa cyklus periodicky opakuje a všetko je navonok v poriadku. Ak však príde do styku s dominantnejšou osobou, tak sa to často končí fyzickým „súbojom pohlaví", kde časom nastupuje v lepšom prípade len rozvod, v horšom aj plastický chirurg a orgány činné v trestnom konaní.
Významným posilňovačom ega muža je jeho práca. Môže byť síce na dve veci..., Ale nikdy sa nesmie stať, aby manželka náhodou doniesla domov viac ako on. (Poznám pár žien, ktoré zatajujú manželovi časť výplaty, aby náhodou nemal pocit, že zarobil menej!) . Vtedy u pána domu vystupuje do popredia komplex menejcennosti a môže mať dosť nepríjemné dôsledky.
Rovnako dnešná móda, bohužiaľ často podmienená existenčnými problémami rodín, keď ocko síce mesiace či roky posiela peniaze ale na chode rodiny sa zúčastňuje v minimálnej miere. Tak sa často stáva, že sa malý Jožko v noci zobudí , a nejde mu do hlavičky, kto je ten ujo v spálni pri mamičke, keď ocko predsa pred pár mesiacmi, keď ho naposledy videl, rozprával niečo o Londýne a natieraní komínov...
Aby som tu však neuvádzal len negatíva, je možné konštatovať, že obraz našej rodiny sa pomaly (ale veľmi pomaly) mení. Pred niekoľkými rokmi bolo viac - menej nemysliteľné, aby otec ostal s dieťaťom na „materskej". Dnes sú to podľa najnovších výskumov až (a teraz sa prosím nesmejte) dve percentá slovenských otcov. (Mám s tým osobnú skúsenosť a bolo to najkrajších pár mesiacov za posledné roky. Je však pravda, že byť na "materskej" s takmer šesťročným dieťaťom, ktoré vám ráno pripraví raňajky a poumýva riad, je iné ako s polročným kojencom...). Možno si to ani neuvedomujú, ale takto sa stávajú priekopníkmi boja za rodovú rovnosť z mužského spektra, bez toho aby to dvadsaťtri maníkov muselo skúmať za peniaze daňových poplatníkov.
Jedného kazateľa sa raz opýtali, čo si myslí o istom mužovi. A on vyslovil geniálnu vetu: „Neviem, ešte som nevidel jeho manželku!"
Bingo! Vážené dámy.
Stav vášho manželského partnera veľa napovie o vás samotných. Bez ohľadu na výsledky „analýz", existuje pravda, ktorá sa nemení. Mužov si milé dámy formujete sami! Matky synov (Ohýbaj ma mamko...), učiteľky (v dnešnom prefeminizovanom školstve) žiakov, sestry bratov, manželky manželov...
Či už nás beriete ako vaše životné šťastie alebo ako nutné zlo, jeden fakt sa asi (Sexmisia varuje! Preto tá opatrnosť...) nezmení. A to ten, že s nami, či chcete, alebo nie, musíte koexistovať na jednej planéte. To akí sme, je aj vaša vizitka! Takže dámy, hor sa do pretvárania planéty, ale nezabúdajte na jedno, ako spieva klasik:
Starýho psa novým kouskům nenaučíš!
Pekný deň !
