Typický pacient interny má v priemere 80 a viac rokov, 5-7 diagnóz a berie minimálne 8 liekov. To má pre ošetrujúceho lekára niekoľko konzekvencí. Za 1., akútny príjem takéhoto pacienta trvá minimálne dve hodiny. Za 2., vo Švajčiarsku musí mať pacient v nemocnici v dokumentácii zaznamenaný tzv. Rea status - informáciu, či si praje byť resuscitovaný, intubovaný a či si praje v prípade potreby preklad na Intensivstation. Táto otázka sa štandardne rieši pri príjme. Niektorí pacienti majú tzv. Patientenverfügung, obdobu českého Dříve vysloveného přání. Niektorí ho nemajú a v tom prípade nasleduje diskusia, čím starší a dekompenzovanejší pacient, tým je tá diskusia naliehavejšia.
Pokiaľ sa kolega na urgente pri príjme na túto otázku vykašľal (nie vždy to je príjemná diskusia, hlavne pokiaľ sú prítomní príbuzní, ktorí už len položenie tej otázky považujú za eutanáziu) a vy máte tú smolu, že sa pacient zhorší napríklad v priebehu vašej nočnej služby, čaká vás diskusia na túto tému s pacientom a rodinou o pol tretej ráno. Väčšinou tá diskusia potom neprebieha príjemne pre nikoho zo zúčastnených strán. Pokiaľ je pacient dementný a teda právne nespôsobilý na otázku odpovedať, je situácia ešte o niečo horšia. Nie je nad to, keď o tretej v noci hysterická dcéra/syn/neter 92-ročného, dementného pacienta s pokročilým Parkinsonom, kardiostimulátorom a srdcovým zlyhaním plače do telefónu, že ona/on nevie, čo si babička/dedko/mama/otec priali, oni sa o tom nikdy nerozprávali a ono to prišlo tak nečakane (asi nikdy nepochopím, čo je neočakávané na blížiacej sa smrti 92-ročného človeka v zemi, ktorá ma očakávanú dĺžku života žien 85,6 a mužov 81,9 rokov (údaje z roku 2019). Hlavne ak ten dotyčný človek trpí chronickým ochorením posledných 15 rokov...
Sme smrteľní, akokoľvek sa nám to nepáči a akokoľvek to vytesňujeme. Na Slovensku aktuálne neexistuje inštitút dopredu vysloveného priania (v Česku existuje inštitút Dříve vysloveného přání, ktoré je pre zdravotníkov záväzné, viac tu Dříve vyslovené přání).
Aktuálne na Slovensku neexistuje vnútroštátna úprava, ktorá by upravovala podmienky odmietnutia poskytovania zdravotnej starostlivosti pacientom. 1.12.1999 ale na Slovensku nadobudol platnosť Dohovor o ľudských právach a biomedicíne v ktorom sa v článku 9 uvádza: ,,U pacienta, ktorý v čase zákroku nie je v takom stave, že môže vyjadriť svoje prianie, treba prihliadať na prianie, ktoré vyslovil s vykonaním zákroku skôr.” V zmysle Ústavy SR má Dohovor u ľudských právach a biomedicíne prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Ak pacient prejavil v minulosti jednoznačne prianie, nepodstupovať náročnú, invazívnu a v mnohých situáciach zbytočnú liečbu, sú to zdravotníci povinní rešpektovať. Nejedná sa o eutanáziu, jedná sa o možnosť, nechať ťažko chorých pacientov pokojne odísť a aktívne im v tom nepomáhať, ale ani nebrániť. Súčasne to neznamená vykašľať sa na nich - paliatívna medicína dokáže v procese zomierania pomôcť tíšiť bolesť, nekľud a ďalšie symptómy a umožniť pokojný odchod.
Problém je v tom, že diskusia na tému smrť a umieranie je (nielen) na Slovensku v mnohých rodinách tabu. Ak majú vaši rodičia 80 a viac rokov, je celkom pravdepodobná, že v priebehu nasledujúcich 5 rokov zomrú. Ako bude ich zomieranie vyzerať, záleží z veľkej časti na vás. Ak sa vás ošetrujúci lekár spýta, čo by si váš v tej chvíli už dementný alebo nevnímajúci otec/matka priali - čo im odpoviete? Hovorili ste niekedy - ideálne ešte pred akútnym zhoršením stavu - o tom, ako si predstavujú svoj odchod? Čo je pre nich to najdôležitejšie? Zomrieť doma? Nemať bolesti? Nemať strach? Skúsiť všetko, čo je medicínsky možné?
Možno jedným z dôvodov, prečo odmietame diskusie na túto tému, je presvedčenie, že rozhovor na túto tému príbuzných traumatizujeme. Som hlboko presvedčená o tom, že stráviť posledné dni svojho života na JIP, bez akéhokoľvek súkromia, s katétrom prakticky v každej telesnej dutine je v prípade, že si dotyčný pôvodne prial pokojne zomrieť vo vlastnej posteli, nepochybne traumatizujúcejšie.
Druhým dôvodom je možno strach. Diskusia o blížiacej sa smrti našich blízkych zákonite vedie k tomu, že na smrť myslíme. Aj na tú svoju. Desí nás. Je ale strach dôvodom k tomu, túto tému ignorovať? A prípadne nechať zomierať našich príbuzných spôsobom, ktorí si nikdy nepriali? Ak by bolo možné doplniť 11. prikázanie, tak by podľa mňa znelo: ,,Nenecháš ma v smrti samého". Zniesť pokojne rozhovor na túto tému s našimi blízkymi a rešpektovať ich prianie môže byť jedno z posledných skutkov milosrdenstva, ktoré im kedy preukážeme.
A v neposlednej rade - ošetrujúci lekár vašich príbuzných vám za to bude nesmierne vďačný, pretože diskusia o prípadnej resuscitácii s niekým, koho v živote nenapadlo, že 90-roční ľudia občas zomierajú, prudko zvyšuje riziko alkoholizmu u zdravotníckeho personálu.
Hovorme s našimi starnúcimi príbuznými o smrti - umožníme im tým kvalitnejší záver života.
Viac informácií sa dá nájsť napr. tu:
Stránka, na ktorej sa dajú nájsť praktické tipy pre zomierajúcich a opatrovateľov. Mimo iné sa tam dajú nájsť tipy pre rozhovor o umieraní s najbližšími.
Stránka, na ktorej si môžete pomocou štruktúrovaných otázok zostaviť zoznam posledných prianí. Štruktúra môže služiť ako vodítko pri rozhovore s umierajúcim príbuzným.
