Pôvodcami termínu ,,primed" sú Lukáš Ryba (PřF UK, 1.LF UK) a Kryštof Štafl (PřF UK). Dodané na ich žiadosť s prosbou o prominutí :-)
Moji spolužiaci z prírodovedy neznášajú medikov. A pohŕdajú nimi, pretože ich považujú - z veľkej časti podľa môjho názoru oprávnene - za blbých a namyslených. Moji spolužiaci z medicíny pohŕdajú prírodovedcami proste preto, že pohŕdajú každým, kto nie je medik. Pre mňa ako hybrida to má zaujímavé následky - doobeda si na cviku z anatómie vypočujem sebaľútostivo-nenávistné kecy o tom, aká je medicína ťažká a všetky ostatné výšky ľahké. S jemne ironickým úškrnom mlčím. Poobede na prednáške z molekuláry spolužiak nadáva na nejakého medika, ktorý sa im priplietol do laborky, a hodnotí ho ako ,,blbého a neschopného, ktorý si nedá nič vysvetliť - no proste medik...". Zase mlčím, keď nadávanie nekončí, opatrne ho prosím: ,,Kryštofe, prosím ťa, už nás toľko nesundávaj, začnem sa hanbiť!" Kryštof sa zasmeje a konštatuje: ,,Tebe se to netýká, ty nejseš medik, ty jseš primed." a pokračuje ďalej. Zasmejem sa tiež a cestou do práce v tramvaji uvažujem o osude prírodovedcov, medikov a nás, ohrozeného druhu primedov.
Dopredu varujem, že toto porovnanie je vysoko subjektívne a zaťažené veľkou štatistickou chybou. Každopádne sa mi ale v priebehu prvého roka môjho akademického dvojboja ten rozdiel medzi populáciou lekárskej a prírodovedeckej fakulty zdal byť taký výrazný, až som dospela k názoru, že by to chcela porovnávaciu štúdiu. Na ktorú nemám čas ani náladu, takže sa uspokojím s krátkym článkom.
Ako som v úvode spomenula, pôvodne som bola čistý prírodovedec. Trochu prekvapujúce na niekoho, kto navzdory otcovi lesníkovi len s problémami rozozná brezu od lipy a dub a buk bude preňho vždy jeden a ten istý strom. Chcela som byť najprv chemik, potom lekár, no a potom som vďaka biologickým súťažiam zistila, že existuje molekulárna biológia a genetika a podobné skvelé veci. Takže nasledovala prihláška a prijatie na Molekulární biologii a biochemii do Prahy. Prvý rok bol fajn, začala som chodiť do laborky, predmety ma bavili, rôzne nepovinné seminárema dostatočne vyťažili, a stíhala som pracovať.
V polovici druhého roka ale začala prichádzať trochu kríza. Čím ďalej, tým jasnejšie som si začala uvedomovať, že výskum je krásny, ale má svoje negatíva. Frustráciu z toho, že donekonečna opakujete jeden experiment a ten nevychádza. Neistota, ako to bude s grantami. Nie práve utešená finančná situácia. A hlavným bodom bolo postupné zistenie, že zrejme na vedca nie som ideálny typ - potrebujem za sebou vidieť výsledky, nevadí mi drina, ale nevydržím makať mesiace bez jasného dôkazu o tom, že to má zmysel. Laborka, kde mi dovolili pracovať, a kde ma naučili kopu užitočných vecí, bola zameraná na leukémie. A mňa časom tie klinické veci začali zaujímať viac ako qPCR. Takže som po krátkom uvažovaní poslala prihlášku na medicínu, urobila prijímačky a začala som svoju kariéru primeda. Tu je pár pozorovaní z prvého kombinovaného roka:
1.Prvý trochu nezvyk bol fixne daný rozvrh. Na prírodovede je môj odbor modulový, to znamená, že si vyberám predmety z piatich skupín a v priebehu bakalára musím splniť predpísaný počet kreditov. Tým pádom si sama tvorím študijný plán a kľudne si môžem jeden semester zapísať 50 kreditov druhý len 10. Pri dodržaní počtu kreditov, modulov a prerekizít je len na študentovi, čo a kedy bude študovať. je to skvelý systém - núti vás to sadnúť si nad zoznam predmetov, uvažovať dosť skoro o zameraní, a celkovo byť aktívny. Na druhej strane ten systém uľahčuje prácu flákačom - pri troche šťastia a ,,vychcanosti" sa väčšine ťažkých predmetov dokážete vyhnúť. Pre mňa to znamenalo možnosť si odchodiť povinné praktiká v labákoch ešte pred začiatkom medicíny, a nastaviť si rozvrh tak, aby som sa nezbláznila (aj tak som na prednášky moc nechodila). Na medicíne som dostala zaradenie do kruhu a rozvrh. NIkto sa na nič nepýtal. Znamenalo to asi prvýkrát musieť brigádu prispôsobiť škole a nie naopak.
2.Druhým šokom bola neskutočná vážnosť celej lekárskej fakulty. Na prírodovede chodia prednášajúci v tričkách a kraťasoch, evtl. džínach. Študenti si občas privedú na prednášku psa a nikomu to nevadí - kým nešteká. Zažila som na prednáške z biochémie, ako spolužiakov potkan vyliezol z klietky a usadil sa mu na ramene. Prednášajúci bez mihnutia oka pokračoval vo výklade glykogenolýzy a prednes doplňoval príkladmi typu: ,,Kdybychom vzali tady potkánka a homogenizovali jeho játra, našli bychom...". Na medicíne chodia prednášajúci v bielych plášťoch a neusmievajú sa. Zvieratá som na fakulte ešte nevidela.
3.Hierarchia na prírodovede takmer neexistuje. Pre prednášajúcich ste ich budúci doktorand a neskôr kolega. Na skúšky sa chodí v rifliach a tričku, šplhouni v rifliach a košeli. Skúšajúceho v obleku som zažila raz. Za tri roky a 32 skúšok. Na medicíne chodia na skúšky v oblekoch všetci a hierarchia je extrémne striktná. Prvák je menej než druhák a ten je menej než tretiak. Všetci sme menej než doktor. Jendoduché.
4.Vážnosť. Na prírodovede máme radi iróniu. Inak by zistenie, že 9mesačný projekt nevyšiel a vy nemáte nič, bolo tak akurát na slučku. Kamaráti večer pri pive konštatujú, že boli 14 hodín v laborke, zarobili na tri obedy, a zistili ďalšiu podstatnú informáciu o účinku vtáčieho vírusu na bunky škrečkov (nekecám, existujú ľudia, ktorí sa tým zaoberajú, jedného poznám osobne). Tento poznatok nepochybne zmení svet. Keď pipetujete štvrtýkrát tú istú reakciu a stále nevychádza, trochu to upravuje vašu predstavu o vlastnom význame. Uvedomíte si, že svet sú jedny obrovské puzzle, a vašou úlohou je pridať pár kúskov na pokiaľ možno správne miesto. Je to potrebné a je to dôležité, ale nikdy neposkladáte tie puzzle celé a sám. Až umriete, vaše deti a vnuci a pravnuci ich budú skladať ďalej. Ak budete mať šťastie, vaše meno vyryjú na kúsok tých puzzlí medzi tisícky iných. Možno nie. Aj tak je to jedno. O čo ide, sú tie puzzle.
Na medicíne mám dojem, že tie chodby sú preplnené dôležitosťou tých, čo po nich kráčajú. Od študentov po profesorov. Občas zaznie ako výčitka: ,,ste predsa študenti medicíny!". Mám vždy nutkanie sa spýtať: ,,no a čo?" Ide o život. Áno, to nepochybne. Ale keď sa teraz učím zoznam hlavových nervov a ich vetvenie, tak je to podstatná vec. Potrebná. A je dôležité sa to naučiť dobre. Ale preboha, keď sa to učím, tak som prvák a o medicíne viem houby a rozhodne nikomu tým život ešte pár rokov zachraňovať nebudem. Naučme sa to dobre, ale bez toho pátosu, prosím. Byť poctivý a zodpovedný neznamená byť patetický. Byť doktor neznamená dusiť sa vlastnou dôležitosťou. A byť dobrý doktor neznamená zabudnúť si robiť srandu.
5.Peniaze. Na prírodovede môžete svojmu školiteľovi povedať, že prídete do laborky o dve hodiny neskôr a zostanete potom dlhšie, lebo musíte ísť na brigádu. Považuje sa za samozrejmé, že študent musí niekde spať a niečo jesť, a niektorí z nás na to potrebujú zarobiť. Na medicíne sú vo vyšších ročníkoch neplatené letné praxe a tak nejako sa nepočíta s tým, že by si študent chcel zarobiť. Je lepšie brigády pred skúšajúcimi nespomínať. Odvádza to predsa od štúdia!
Tak, a čo má z toho celého primed? Chaos v hlave. Škaredé pohľady z obidvoch táborov. Občas trochu stresu, občas veľmi veľa stresu.
Ale väčšinu času má nadhľad. A preto v tom chcem pokračovať. Na pohovore na 3.lekárskej fakulte sa ma opýtal jej dekan, aký je podľa mňa hlavný rozdiel medzi prírodovedou a medicínou. Odpovedala som, že prírodovedu vnímam ako vertikálnu a medicínu horizontálu. Prírodovedec ide do hĺbky, ale kontext niekedy nezachytí. Mmedik vie málo vecí o veľa veciach. Neznášam povrchnosť a obmedzenosť, takže mi kombinácia vertikály a horizontály vyhovuje. Stojí to za to, aj keď sa občas človek nevyspí...
