O Žiarislavovi počúvam už zo tri roky. A zo dva roky sa chystám napísať o návrate k slovanstvu a prírodným bytostiam reportáž. Nebudem rozvádzať, prečo, nebudem písať ani o tom, kto je Žiarislav. Teraz ide o Gubu, jeho slovenského snehovobieleho čuvača.
Pred zhruba dvomi mesiacmi majitelia psov a mačiek trvali na sprísnení postihov pre poľovníkov, ktorých ukazovák koná prv, ako zavelí hlava či srdce. Čiastočne sprísňujúca legislatíva o poľovníctve je na svete, ešte čaká na svoje odobrenie v rámci poprázdninovej schôdze Národnej rady. Vtedy som akosi nad témou ako spravodajca zaváhala. Priznám, ako náhle sa k verejnému životu druží slovo celebrita, moja pozornosť sa tratí. Ale dostala som druhú šancu. Skrze email, ktorý dnes ku mne zavítal spod Cisárskej hole. Keďže však v najbližších dňoch nemôžem pokryť príbeh priamo na mieste, povedala som si: Máš blog, deľ sa.
Guľa rozstrelila srdce
"Kozy sa pásli pod hrebeňom, Gubo bol pri nich. Z ničoho nič sa na stráni rozľahol výstrel a vzápätí skučanie psa. Potom chvíľu ticho. Len splašené kozy zvonili svojimi zvončekmi. Ladomíra kričala a malý Rodan plakal, boli niže stáda, nad domom. Pes na volanie nepribehol. Nemohol. Guľa veľkého kalibru mu rozstrelila srdce aj pľúca," začína Žiarislav svoje rozprávanie. Sedím ako obarená. Pred mojimi zrakmi sa práve udial akýsi zlovestný jav.
"Bežal som s krikom do kopca na miesto činu, na čo reagoval za pásmom kríkov a stromov skrytý zločinec tak, že strelil do už aj tak mŕtveho čuvača a z miesta činu ušiel. Zverolekár, tiež poľovník, tvrdí, že spôsob streľby "na komoru" a použité strelivo napovedá, že psa mohol zabiť skúsený poľovník." "Skrytý zločinec strelil do už aj tak mŕtveho čuvača." Aj ja mám chuť sa rozbehnúť do toho kopca. Za husté kry. A vyňať tú ohavu za golier, nech sa pozrie na krv v tráve a zbedačené telo psa.
"Gubo bol krásny slovenský čuvač vycvičený ku práci na salaši. Nemal ani dva roky." Hodnú chvíľu sa dívam na slovo krásny, potom na fotografiu muža, ktorý svojho dobrého priateľa zakrýva rubášom. "Odchovali sme ho po smrti jeho staršieho brata Maca, ktorý zahynul na otravu. Dvaja zverolekári sa zhodli na tom, že aj v prípade Borky boli príčinou smrti kumarínové jedy. S podobnou diagnózou sme na jar urobili žiarový pohreb Snežke. Pred rokmi bezo stopy zmizol otec Guba aj Maca - Belo, pravdepodobne zastrelený. V priebehu troch rokov je to päť mŕtvych čuvačov, otrávených a zastrelených, i keď jeden z nich nie je potvrdený. Aby sa mohol zloduch voľne a neoprávnene pohybovať po "revíre", snaží sa zastreliť alebo otráviť strážnych psov."
foto: Ladomíra
Na čuvača nemožno strieľať
Zasa raz mi nad človečím konaním zastáva rozum. Čítam si v tých riadkoch a dumám, ako je možné, že si ktosi mirnix-dirnix chodí slobodnými lesmi a vraždí, ako sa mu ráči. Navyše pastierskych psov, ktoré sú vraj podľa zákona o poľovníctve chránené. (Edit: Bolo mi povedané, že chránené sú zákonom len poľovnícke psy.) Čuvača vychovali na ochranu stád pred medveďmi, vlkmi, inými psiskami a zlodejmi. Je naším národným plemenom, človek má pred jeho mohutnou kosťou rešpekt. Čuvač je teda slovenský pastiersky poklad. A ako pripomína Žiarislav, na tento poklad sa nesmie siahnuť, pokiaľ sa nezatúlal viac ako 200 metrov od svojho stáda. Gubu pritom strelec smrteľne zranil nad salašom, kde jasne cvendžali zvonce pasúcich sa kôz. Opodiaľ boli i ovce.
Vo vrchoch sa trénuje na živé ciele bez rozdielu. Strieľa sa i na kozy či kone. "Na jar sa z paše nevrátili tri kozy. Jeden capko mal prestrelenú sánku, jedna mladá kozička sa vrátila po desiatich dňoch s prestrelenou nohou... Mnoho susedov vrchárov je tiež pobúrených. Aj na susedovom pozemku som pred dvomi rokmi videl ležať zastreleného čuvača a niekoľko psov zmizlo. Inému susedovi zastrelili koňa a hlavu odrezali, keďže v nej pravdepodobne uviazol projektil, ktorý by mohol poukázať na strelca," hovorí Žiarislav.
Strieľajú aj kone
Neverím vlastným očiam. Pobúrilo ma to. Nielenže strieľajú do hrdých psov, oni sú trúfnu i na spanilé kone. Jeden z vrchárov to riešil po svojom. Strelca odhadol, počkal si ho, schytil a rozbil mu pušku o strom a poď ho s ním do mraveniska."´Nad ránom sa priznal,´ hovoril o tom ten vrchár, i keď nevedno, či to bola pravda a či bolo také priznanie platné." Žiarislav má pravdu, čo tam po mravcoch a rozbitej puške... Koňa taký ničomník vzkriesiť nevie.
Mnohí naničhodníci vraj strieľajú aj z ľaku. Keď čosi zapraští v kroví, tiež sa ľakám. Ale ja s očami dokorán a ako myš čakám, čo sa bude diať. Navyše, ja som nikdy v ruke nedržala zbraň. Taký strelec-poľovník pritom musí mať predsa nervy z väčšej ocele než ja, vytrasená detva, ako mi hovorieval starý otec. A musí vedieť, že poľovačka sa hlási vopred v knihe návštev revíru. A že sa nesmie z toho revíru ani pohnúť. A už vôbec nie na cudzie pozemky. A že treba mať povolenku na škodnú. A tak ďalej. Kto zabil Gubu? Poľovník či pytliak? Bol to skrátka lovec. Taký, ktorý si trúfol na psa ďalekonosnou zbraňou.
Podľa Žiarislava riešenie opovážlivého siahania na život nemých tvorov jestvuje - v prvom rade je nutné okamžité podrobenie psychotestom a vylúčenie zlých a zákona nevedomých alebo porušujúcich poľovníkov. "Zlí sú aj tí, ktorí sa dokázateľne vyhrážali iným násilím."
Dospelí čuvači už nie sú
Vo vrchoch, v ktorých býva Žiarislav so svojou rodinou, nateraz žiadny dospelý čuvač nie je. Ale zato sú dve šteňatá. Vyrastali bez matky Snežky, čo ju otrávili. Vypiplali ich na cumli na kozom mlieku. Podľa Žiarislava sú ostrejšie než ich otec Gubo.
Čochvíľa ich čaká hraničiarsky výcvik. Naučia sa stopovať. Hladko zadržať. Aj s protiútokom. A poučia ich aj o tom, čo robiť, keď na nich začnú strieľať.
"Drahý Gubo. Priateľ. Dobrý a slušný čuvač, ochranca zvierat a kamarát detí. Zastrelil ťa zákerne podlý a zákerný vrah, keď si bol na hliadke pri našom stáde. Viem, že tvoja duša onedlho príde do neba. A včera, keď som ti pri stmievaní staval hranicu, videl som tvoje na červeno svietiace oči, neboli už živé, ale ešte ani mŕtve. Videl som, že oni vidia zloducha a Boh dá, že bude postavený pred boží súd."
foto: Ivan Hutlák
