Nemôžem posedávať v pohodičke. Z takého posedenia sa rozložím a zhnijem. Zoznam autorových rubrík: Ja, moja sestra a Prémia, Anjeli, foolosophy, Rain City Gazette, Súkromné, Nezaradené
Vážený pán Nicholson, Ďakujem, že ste sa dlhé mesiace pokúšali o Pravdu a Spravodlivosť. Na rozdiel od tých, ktorí Vám celý ten čas tvrdili, že to s uverejnením spisu nepôjde. Tí môžu pokojne i celý život vysvetľovať, prečo nekonali. Ich činy sú zapísané.
Dnes prišiel do redakčnej pošty email. V predmete stálo: Zastrelený čuvač. Nezaváhala som. Čuvač bol môj favorit už od detstva. Bratranec Mišo mi zvykol hovorievať o čuvačoch v Lendaku. Závidela som mu, že k nim mal vždy bližšie ako ja. "Dovoľte, aby som sa predstavil," zdvorilo načal autor, "Zasielam vám príbeh môjho priateľa Žiarislava, ktorý žije na samote v Stoličných vrchoch pri Kokave nad Rimavicou, spolu s manželkou a takmer dvojročným synom, kde chová kone, kozy, ovce." A bolo to tu.
Keď si slovensko-švajčiarska autorka Irena Brežná preberala cenu za poviedku Zberateľka duší, na slávnosti bola prítomná aj hlavná hrdinka poviedky Čečenka Zajnap. Počas slávnostného ceremoniálu (pri tzv. ďakovačke) podala spisovateľka mikrofón žene, ktorá ju inšpirovala, aby vyslovila svoje posolstvo. Zajnap po troch vetách prešla ku kritike režimu Vladimira Putina. Po tom, čo ju automaticky vypli, sa ozval silený potlesk. (F)
Po hodnej chvíli, ktorú som strávila civením do stropu, a po slovách, ktoré som musela stráviť, píšem a vyslovujem želanie, ktoré vo svojej poviedke Pastelky popísal Robert Fulghum: "V každej zemi na svete musia byť miliardy papierov v miliardách škatúľ, skríň, podkroví a kredencov, s miliardami obrázkov načmáraných pastelkami...
Na Kosovom poli sa opäť bojovalo, tentokrát o miesto v prvom rade. Odtrhnutie Kosova od Srbska pripomínal rozvod manželov, ktorí už roky spolu žili v disharmonickom vzťahu - formálny akt, ktorý síce šokoval okolie, ale keď prišla reč na to, čo konkrétne sa v živote rodiny zmení, nikto nevedel. Jeden partner cítil krivdu a poníženie, druhý sa radoval, ako ľahko sa mu dokázala prepiecť nevera. Jeden partner predýchaval súpis, ako správne podeliť majetok, ten druhý si medzitým stihol pobaliť rodinné poklady a zakýval. Bye-bye, Serbia. (tentokrát bez politiky)
“Ľudia niekedy platia životom za to, že nahlas povedia to, čo si myslia. V podstate, človeka môžu zabiť už len preto, že mi poskytne nejakú informáciu. Nie som jediná v ohrození. Mám príklady, ktoré to dokazujú.” (Anna Politkovská, december 2005, Viedeň) Anna Politkovská podľa jej kolegov z radov novinárov vôbec nevyzerala ako človek, ktorý by sa rád zahrával s ohňom, jednoducho si robila svoju prácu. Bez akéhokoľvek pátosu, neafektovane, bez vlastnej megalomanskej kampane. 7. októbra 2006 ju susedka našla mŕtvu vo výťahu domu, kde bývala.
V okamihu na rozhraní spánku a bdenia stojí človek na akomsi prahu. Je to kratučký okamih podvedomia, ktoré mu dovolí aspoň voľačo si zapamätať. To sú tie nanosekundy deja, o ktorom si myslíme, že nás sprevádzal po celú noc. V jednej knihe som čítala, že toto je povestný Budhov výraz tváre- mierny úsmev poznania s dopoly otvorenými a dopoly zatvorenými očami. Lebo tieto oči ani nebdejú, ani nespia. Podobne ako u novorodenca. O spaní a nespaní je aj francúzsky film Michela Gondryho Náuka o snoch.
Pamätám si tie jej pančušky. Netesné, také, ktoré jej z lýtok padali ku členkom a pohúžvali sa nad čiernymi lakovkami. Kúpila si ich, keď jej muž pošiel na pravdu Božiu. Nežili spolu dobre. V malom byte medzi štyrmi zafŕkanými stenami, ktoré ešte rok nemôže maľovať. Keby sa niečo zlé prihodilo, susedia by na ňu ukazovali prstom, že to kvôli nej, že maľovala skôr ako rok uplynul odvtedy, keď medzi tými stenami ležal nebožtík. Keď muž umrel, vystrojila mu bohatý pohreb, aj dubovú truhlu mu so synom kúpili, aj veniec. Kvetinárke dala dvetisíc korún: Na, urob tak, čosi sebe nechaj, však vieš ako. Všetci sa jej na kare čudovali, prečo ho tak honosne vyprevadila. Nezaslúžil. Žena nehovorí o mužovi: ...syn bol šťastný, že som si uctila pamiatku, aj keď sme dobre nežili, keď mi toľko trápenia priniesol. Ale ja som ho i kúpala potom, i som ho utierala, keď už bol nevládny. Potom to bolo na Všetkých svätých. Obliekla som sa, že treba ísť sviečky páliť, ale syn prišiel: ´Mamko, nepôjdeme.´
Láska je citový vzťah človeka k človeku, láska je o kráse, dobre a vernosti; je to cit ľudskej vznešenosti a božskej dôstojnosti. Človek ju má zakódovanú v duši a rozume ešte pred svojím narodením. Je spojená s citovými dejinami ľudstva. Láska bola prv, ako začal človek rozprávať.
...premýšľam... ja ozaj neviem, aký je rozdiel medzi dekadenciou a manierizmom... Tá slečna vošla štýlom, akým do podobných zákutí vchádza každá popudivá, zložitá bytosť so všetkými neresťami oslnivej osobnosti. Jej pohyby by sa dali zdokumentovať ako renesančné umelecké dielo plné zmyselnosti. Napriek ladnosti, slečna vyzerala, akoby práve utekala pred zákonom, obvinená z nejakého škrofulostného zločinu- z vraždy vlastných milostných buniek alebo niečoho, čo si zachovávalo analogické črty vedomého usmrtenia. Spustila...
Strojvodca zamával na chlapíka v modrom na peróne. Jeho pokynom sa dali obe nemotorné súpravy do pohybu. Čakajteee..., je 11:20 a hrdzavé vozne sa pohli. Rozbiehajú sa po koľajke a pomaly sa strácajú z dohľadu. My tri ešte vždy lapáme po dychu. Kúpený o 11:18, podala mi sestra vlakový lístok. Ja mám vždy čas. A sme vôbec v správnom vlaku? Sledujeme osu, ktorá nám preletela popri nosoch (a Prémii popri ňufáku) a narazila do okenného skla. Puk, tupý úder a môj sústrastný pohľad. Bzučanie prerušila sprievodkyňa. Podávam jej lístok a ona prikyvkáva. Tak a je to tu... začne sestra o úpadku niečoho, čo nie je v poriadku s cestovným poriadkom.
Prémia je argentínska hajde-doga mojej sestry. Sestra ju dostala do daru od nýmf, ktoré ju našli v neďalekom močiari, keď si bahnila medzi rákoskami. Jej pôvod je nejasný. Sestra sa dušuje, že v tom má istotne otlačky prstov príchodivšia tajomná rodina do Rain City, ktorá ju nechala napospas prírode. Ale nezazlieva im túto skutočnosť, pretože príroda sa vie o svoje stvorenia postarať svedomitejšie ako ktorýkoľvek sused. A možno je Prémia tiež anjelské bytie, psie anjelské. Veď koniec-koncov Prémia je albínka- snehovobiela so svetlo fialkovými očami. Najradšej má hocičo z lístkového cesta a knihy od Dana Browna. Najmä tú o anjeloch a démonoch. Dnes sa celý deň vyvaľuje na diváne a vyzerá na Spektre programy o varení. Ja sedím na zemi, pretože Prémia je argentínska doga a pokúšam sa ju presvedčiť o tom, že v Amores Perros to boli len kolegovia kaskadéri. Prémia mala totiž ťažké sny o psom súboji.
Bývam v Rain City. Priemerný obyvateľ Rain City má nejaké roztomilé domáce zvieratko, zopár slušných dlhov, na streche popolník a v ňom črepník s pomarančovým nechtíkom. Priemerný vážený obyvateľ mesta nevlastní hodinky a všade chodí pešo. Alebo občasne cestuje vlakom. V Rain City však nie je žiadna stanica, iba timotejkou a makmi zarastené koľajnice. Priemerný občan mesta nepije kávu, nemá rád ananás a všetko, čo s ním súvisí. Páčia sa mu voňavé knihy a poskrúcané stromy. V tomto meste žije zopár tajomných rodín. Nikto nevie prečo a odkiaľ vlastne prišli.
Mnohé veci mali kedysi svoj význam a zároveň zotrvávali v chaose, tak ako bolo prikázané pri ich zrodení. Kedysi sa mnohí ľudia na svete zobudili, vytmolili sa z postelí a premýšľali o dni: o práci a deťoch, kto pôjde vyniesť smeti a kto zaplatiť účet za elektrinu. Potom zapadlo slnko a keďže kedysi bola bezoblačná noc, vyšli hviezdy. Ale nebolo ich vidieť, pretože ktosi kedysi zaplatil účet za elektrinu. A... Kedysi, ešte predtým, sa vytmolili z príbytku v skale, z drevenice, z bláteného domca a premýšľali, prečo vychádza slnko. Nikto neplatil žiadne šeky a bolo vidieť Mliečnu cestu. Aj nejaké zvláštne tvary z hviezd, ktoré potrebovali pomenovať, aj malé a veľké hviezdy. Kedysi teraz a ešte predtým nebolo všetko jednoduché.
„Zahrmelo. Spoza sýtych búrkových mračien prenikali bledé priamky. Drali sa húšťavou búrnych pár, ako sa v auguste derie suchá tráva černičím,“ beriem sa vážne.„Vtom mocný kráľ ukrutne vydal povel na sťatie,“ rozhodne a zadíva sa na mňa.„Kedy si z neho stihla urobiť despotu?“Sedeli sme na starej hojdačke v kúte babkinho dvora s pohármi, v ktorých pukala ľadová triešť a podobnými spôsobmi sme sa pokúšali skladať rozprávky. Ja idealistické, ona živelne materialistické.
