Pamätám si tie jej pančušky. Netesné, také, ktoré jej z lýtok padali ku členkom a pohúžvali sa nad čiernymi lakovkami. Kúpila si ich, keď jej muž pošiel na pravdu Božiu. Nežili spolu dobre. V malom byte medzi štyrmi zafŕkanými stenami, ktoré ešte rok nemôže maľovať. Keby sa niečo zlé prihodilo, susedia by na ňu ukazovali prstom, že to kvôli nej, že maľovala skôr ako rok uplynul odvtedy, keď medzi tými stenami ležal nebožtík. Keď muž umrel, vystrojila mu bohatý pohreb, aj dubovú truhlu mu so synom kúpili, aj veniec. Kvetinárke dala dvetisíc korún: Na, urob tak, čosi sebe nechaj, však vieš ako. Všetci sa jej na kare čudovali, prečo ho tak honosne vyprevadila. Nezaslúžil. Žena nehovorí o mužovi: ...syn bol šťastný, že som si uctila pamiatku, aj keď sme dobre nežili, keď mi toľko trápenia priniesol. Ale ja som ho i kúpala potom, i som ho utierala, keď už bol nevládny. Potom to bolo na Všetkých svätých. Obliekla som sa, že treba ísť sviečky páliť, ale syn prišiel: ´Mamko, nepôjdeme.´