So sestrou sme dorazili do tohto kúta sveta len pred niekoľkými dňami, hneď ako sme sa spoznali. Moja mladšia sestra cítila potrebu uzmieriť sa s mojím mlčaním. Raz preto vytiahla mapu a ukázala prstom:
"Tak, drahá, tu..."
"Tam?"
A kúpila lístky do Rain City. Ale to je iba taký medzinárodný názov. Obyvatelia Rain City zväčša volajú svoje mesto "domov". Preto si pútnici museli poradiť. A poradili si asi vtedy, keď zavítalo do domovu obyvateľov Rain City obdobie dažďov. Toto obdobie je v meste vždy vítané. Všetci členovia rodín sedia pri okne a pijú kakao. A niekedy im radosť urobí nejaký špekulant, ktorý vybehne na dážď v pomaľovanom pršiplášti. Obšmieta sa mestom a všetci členovia tých rodín mu mávajú. A niekedy je tých dažďových obšmietačov plné Rain City. A sivá sa zmení na čučoriedkovo-pomarančovo-hráškovo-slniečkovo-krvavo-nebeskú. V Rain City chvalabohu prší často, to preto, lebo ľudia milujú vodu. A kvapky.
V Rain City je len jeden lekár. A ten najčastejšie rieši nádchu.
Sestra vystúpila a schytila môj kufor.
"Ponáhľaj sa. Potrebujem poliať nechtík a nakŕmiť Prémiu."
To je jej argentínska doga. Veľký biely hajde-pes. Hajde preto, pretože sa vždy rozvaľuje na pohovke a ona na ňu: "Hajde!" Ale keď je sestra na ulici, na streche, v lese, vo vani, inde, ja Prémiu nehreším. Moja sestra má rodiča. S tým som ju otravovala vrámci transakčnej analýzy. Písanie, konzultovanie, čítanie a zaujímavá profesorka psychológie. A ja mám dieťa. Ale keď sme spolu máme dospelých, preto si rozumieme aj bez slov.
V Rain City ešte ostanem. Dnes prší. Nepijem kávu a ľúbim svoju sestru. Idem von s Prémiou.
